Písal sa 24. november 1971. Na palubu lietadla Boeing 727 od spoločnosti Northwest Orient Airlines v meste Portland nastúpil muž menom Dan Cooper. Usadil sa, objednal si bourbon so sódou a čakal, kým lietadlo vzlietne.
Keď lietadlo vzlietlo, podal Cooper mladej letuške, Florence Schaffnerovej, papier. Ako letuška bola zvyknutá, že občas očarí nejakého pasažiera, tak si papier iba vložila do vrecka a pokračovala vo svojej práci. Cooper jej však povedal, nech si okamžite prečíta odkaz na lístku. Odkaz znel: „V kufríku mám bombu. Chcem, aby si si sadla vedľa mňa.“ Florence poslúchla a sadla si na voľné sedadlo. V pootvorenom kufri uvidela batériu, kopu drôtov a červené tyčinky, ktoré vypadali ako dynamity. „Chcem 200 000 dolárov v hotovosti. Vložte ich do batohu. K tomu dva zadné padáky a dva predné. Keď pristaneme, chcem pripravené auto aj s náhradným palivom. Nerobím si srandu, inak to odpálim.“
S týmito informáciami išla letuška za pilotom. Ten okamžite zalarmoval políciu v Seattli a oni sa spojili s FBI a prezidentom leteckej spoločnosti. Rozhodli sa splniť únoscove požiadavky.
Získať peniaze a padáky trvalo FBI asi dve hodiny. Lietadlo zatiaľ krúžilo vo vzduchu nad Seattlom. Padáky im poskytol majiteľ parašutistickej školy. Peniaze chcel Cooper v 20 dolárových bankovkách, preto sa polícia ubezpečila, aby poradové čísla všetkých bankoviek začínali na „L“. Tento detail by v budúcnosti mohol zjednodušiť prípadnú identifikáciu bankoviek.
Po pristátí v Seattli prepustil únosca 36 pasažierov výmenou za požadované padáky a peniaze. Hneď ako prebehla výmena, nariadil Cooper pilotovi, aby let nasmeroval do Mexico City.
Počas letu kapitán zistil, že nemajú dostatok paliva na to, aby lietadlo doletelo do požadovanej destinácie. Dohodli sa teda na krátkej zastávke v meste Reno, kvôli doplneniu paliva. Zastávka trvala niečo cez 15 minút. Keď lietadlo opäť vzlietlo, nariadil Cooper posádke nech všetci zostanú v kokpite. Po pár minútach sa v kokpite spustil alarm signalizujúci otvorenie zadných dverí lietadla. Nikto z posádky nevedel, čo sa presne deje, lebo dvere kokpitu nemali žiadny otvor na sledovanie zvyšku lietadla.
Krátko na to urobilo lietadlo pohyb, ktorý posádka opisovala ako ponorenie (do vody). Podľa kapitána sa nachádzali v horskej oblasti pri rieke Lewis, severne od Portlandu. Asi 2 hodiny po tomto incidente pristáli naspäť v Rene. Vtedy posádka zistila, že únosca zmizol. Chýbala aj taška s peniazmi a padák. Rýchlo informovali FBI a rozbehlo sa pátranie.
Dan Cooper vyskočil zadnými dverami počas divného „ponoru“ lietadla. Zaujímavosťou je, že zoskok si nevšimol nikto zo stíhačiek sledujúcich unesené lietadlo. Dôvodom mohli byť zlé podmienky počasia. V danej dobe bola tma a pršalo. Najskôr si vyšetrovatelia mysleli, že Cooper musel byť profesionálny parašutista. Po odbornej konzultácii však zmenili názor. Odborníci potvrdili, že žiadny profesionál by neskákal v takýchto nebezpečných podmienkach. Obzvlášť ešte keď „pristávacia dráha“ nebola rovina ale horská oblasť s veľkým množstvom stromov a v bízkosti silnej rieky.
O 5 mesiacov neskôr sa Richard Floyd McCoy pokúsil o únos lietadla. Vyžiadal si výkupné 500 000 dolárov. Peniaze dostal a vyskočil z lietadla nad Utahom. Tentokrát muža chytili a mysleli si, že majú celý prípad konečne vyriešený.
Radosť vyšetrovateľov však netrvala dlho. Letušky z predchádzajúceho letu sa zhodli na tom, že Richard nezodpovedá fyzickému popisu Coopra. Za tento únos bol Richard odsúdený na 45 rokov väzenia.
Vyšetrovanie trvalo roky. Počas tej doby sa objavilo niekoľko sľubných podozrivých, no na nikoho nemali dostatok dôvodov, aby ich mohli obžalovať. FBI pracovala aj s možnosťou, že Cooper zoskok neprežil. Prípad bol oficiálne uzavretý v roku 2016.
A prečo svet pozná Dana Coopera pod menom D.B. Cooper? Tento omyl nastal úplnou náhodou, keď sa jeden z novinárov pomýlil v menách podozrivých a stratka D.B. traduje dodnes.
