Záhada statku Hinterkaifeck
Šarlota Formanová
Osudného večera 31. marca 1922, prišla o život na nemeckom statku Hinterkaifeck 6-členná rodina. Výnimkou neboli ani deti. Teórií o tom, čo sa udialo, sú desiatky. Ako je možné, že po viac ako 100 rokoch nie je záhada stále vyriešená?
V čase tragédie žili na Hinterkaifecku manželia Andreas (63) a Cäzilia (72) Gruberovci, ich ovdovelá dcéra Viktoria Gabriel (35), jej deti, dcéra Cäzilia Gabriel (7) a syn Josef Gruber (2) a služobná Maria Baumgartner (45), ktorá bola na statku prvý deň.
Statok sa nachádzal v Hornom Bavorsku asi 300 metrov za Gröbernom, ktorý je súčasťou obce Wangen. Najbližší susedia bývali vo vzdialenosti asi 500 metrov, takže sa dá povedať, že rodina žila “na samote“.
Rodina Gruberových nemala v okolí dobrú povesť. Ľudia ich nazývali podivínmi a lakomými zbohatlíkmi. Takéto reči však v tej dobe neboli ničím ojedinelým. Hlavným dôvodom, prečo ich ľudia odsudzovali, mal byť incestný vzťah medzi otcom rodiny Andreasom a dcérou Viktoriou, za čo boli obaja odsúdení. Otec dostal trest 1 rok vo väzení a dcéra 1 mesiac.
Podľa viacerých internetových zdrojov mala podať trestné oznámenie za incest jedna z bývalých služobných, no oficiálny záznam sa nezachoval. Taktiež nie je jasné, či bol vzťah dobrovoľný alebo sa jednalo o zneužívanie.
Manželka Andreasa, Cäzilia, údajne o jeho vzťahu s dcérou vedela.
Maria Missel, služobná, ktorá pracovala na vedľajšej farme patriacej rodine Gabrielových (rodina zosnulého manžela Viktorie), podala v roku 1937 vyhlásenie, v ktorom tvrdila, že Viktoria bývala počas dospievania často chorá, preto jej lekár údajne odporučil pohlavný styk ako “liek“. Vzhľadom na to, že si nenašla vhodného partnera, začala praktizovať incest so svojim otcom, píše magazín Médium.cz.
Aj napriek zlej povesti sa našiel muž, ktorý sa do ich rodiny priženil. Vzťah však nebol založený na láske, ale bol čisto ekonomický.
Viktoria sa vydala za Karla Gabriela v apríli 1914. Rodina Gruberových dostala veno a pracovnú silu a rodina Gabrielových získala podiel na statku a prístup k susednému pozemku.
Krátko po svadbe Karl odišiel bojovať do 1. svetovej vojny. V decembri toho istého roku bol zasiahnutý granátom a zomrel.
Podľa výpovedí viacerých svedkov bol Karl z manželstva nešťastný a často utekal naspäť k rodičom. Na vojnu sa mal údajne prihlásiť dobrovoľne, lebo to bolo lepšie než žiť na Hinterkaifecku.
Po jeho smrti mala tri štvrtiny statku zdediť ich dcéra Cäzilia Gabriel, ktorá sa narodila až po Karlovej smrti (vtedajšie zákony zahŕňali do dedičských konaní aj nenarodené deti), no buď kvôli úradnej chybe alebo zatajeniu narodenia dieťaťa sa stala Viktoria jedinou majiteľkou celého Hinterkaifecku.
V roku 1918 udržiavala Viktoria vzťah s vdovcom Lorenzom Schlittenbauerom a v nasledujúcom roku porodila syna Josefa. Lorenz sa chcel údajne s Viktoriou oženiť, no jej otec Andreas mal nádejný vzťah zatrhnúť.
Našli sa aj tvrdenia, že Viktoria ostala tehotná so svojim otcom, no aby predišla ďalšiemu obvineniu z incestu, nadviazala intímny vzťah s Lorenzom.
Po narodení Josefa, Lorenz uznal svoje otcovstvo pod podmienkou, že si ho Viktoria vezme za manžela. Keď sa tak nestalo, otcovstvo poprel. Dokonca aj niekoľkokrát podal a stiahol trestné oznámenia za incest medzi Andreasom a Viktoriou. Spravil to však toľkokrát, že sa úradom tým nechcelo stále zaoberať, a preto prípad ďalej neprešetrovali.
Napokon po dlhých ťahaniciach a dohadovaniach na súdoch Lorenz nakoniec otcovstvo uznal. Ako opatrovník chlapca bol však ustanovený jeho starý otec Andreas a po ňom zdedil aj priezvisko Gruber.
Lorenz sa v roku 1921 druhýkrát oženil a s Viktoriou sa viacej nestretával.
V rovnakom roku odišla z Hinterkaifecku aj Kreszenz Rieger, služobná, ktorá tvrdila, že v dome straší a necíti sa tam bezpečno. Tieto tvrdenia potvrdili aj členovia rodiny. Viktoria sa mala zmieniť predajcovi v železiarstve o divných zvukoch na podkroví. Rovnaké zvuky mal počuť aj Andreas, no po prehľadaní celého podkrovia nenašiel nič neobvyklé.
Okrem strašidelných zvukov sa pred hroznou udalosťou odohralo na statku niekoľko zvláštnych udalostí.
Na pozemku sa našli noviny Münchener Zeitung, ktoré nikto z obyvateľov Hinterkaifecku neodoberal a podľa poštára ich neodoberal ani nikto v okolí a tak nie je jasné, ako sa tam dostali.
Taktiež sa Viktoria mala na miestnom cintoríne dostať do konfliktu s neznámym mužom, ktorému údajne dala facku. Tento incident popísal neskôr vyšetrovateľom syn Lorenza Schlittenbauera Johann.
Niekoľko dní pred úmrtiami zmizli kľúče od vchodových dverí k obytnej časti domu. O tomto probléme mal Andreas povedať susedovi Jakobovi Siglovi.
Deň pred tragédiou Andreas zistil, že je na strojovni zlomený zámok (niektoré zdroje uvádzajú na motorovni). Rovnako si všimne aj stopy po pokuse o vlámanie na stodole pri kŕmnej časti pre dobytok a stopy dvoch osôb v snehu smerujúce z lesa na farmu, ale nie späť. Stopy mal na vlastné oči vidieť aj svedok August Hueber. O incidentoch sa Andreas zveril Lorenzovi Schlittenbauerovi a farmárovi Kasparovi Stegmairovi ešte v ten deň, píše sa na oficiálnom webe Hinterkaifecku.
Ráno osudného dňa, podľa svedkov, Cäzilia Gabriel v škole počas vyučovania zaspala. Keď sa jej učiteľ spýtal, prečo nespala doma odpovedala, že v noci jej matka Viktoria utiekla z domu a celá rodina ju musela ísť hľadať. O tejto udalosti podala výpoveď jej spolužiačka až v roku 1951. O 30 rokov neskôr, v roku 1984, zmenila svoje vyjadrenie a tvrdila, že žena, ktorá v noci utiekla bola Viktoriina matka Cäzilia Guber.
V rovnaký deň, okolo 16:30, nastúpila na Hinterkaifeck služobná Maria Baumgartner. Maria bola telesne postihnutá (mala skrátenú jednu nohu) a údajne aj mentálne pomalšia, preto ju na statok odprevadila mladšia sestra, ktorá sa na mieste zdržala asi hodinu a potom odišla.
To, čo sa stalo neskôr toho večera ostáva dodnes záhadou. Známe sú iba približné informácie o tom, ako nasledujúce udalosti mohli vyzerať. Podľa oficiálneho webu Hinterkaifecku sa incident odohral v piatok 31. marca 1922 medzi 19:30 až 21:00.
Telo Viktorie bolo nájdené v stodole a ležalo naľavo vedľa Cäzilie Gruber bližšie ku stajni a bolo čiastočne prekryté senom. Oblečenie mala pracovné, no nemala žiadne topánky. Zavraždená bola deviatimi údermi ostrým predmetom a dvoma údermi tupým predmetom do hlavy. V niektorých spisoch sa uvádza, že bola aj škrtená.
Jej matka Cäzilia Gruber ležala pod telom svojho manžela Andreasa a bola usmrtená ôsmymi údermi do hlavy.
Andreas schytal iba jednu ranu do hlavy, no tá bola taká silná, že mu na pohľad boli vidieť kusy mäsa a z tváre mu trčali lícne kosti. Oblečený bol len v dlhom spodnom prádle a nemal topánky. Jeho telo vrah prikryl drevenými dverami a vrstvou sena.
Malá Cäzilia Gabriel ležala v stajni pri dverách. Aj ona bola bosá a oblečená iba v pyžame. V ruke mala chumáč vlasov, asi vlastných. Lebku a čeľusť jej vrah roztrieštil tupým predmetom a pri nose mala malé poranenie ostrým predmetom. Zranenia však neboli smrteľné. Smrteľná bola rezná rana na krku. Podľa patológov trvalo približne 3 hodiny než z tejto rany pomaly vykrvácala.
Služobná Maria ležala na zemi vedľa postele vo svojej izbe a bola prikrytá perinou. Na pravej strane mala na spánku ranu po tupom predmete a na temeni bola zasiahnutá ostrým predmetom.
Telo dvojročného Josefa bolo v detskom kočiariku v izbe Viktorie. Chlapca vrah zavraždil jedinou ranou do hlavy ostrým predmetom. Kusy mozgu boli nájdené aj na podlahe a neďalekej posteli.
Ako vražedná zbraň bola zaistená krížová motyka nájdená v krmítku pre dobytok v deň vrážd. Nenachádzali sa na nej však žiadne biologické stopy.
Že niečo nie je v poriadku si ľudia začali všímať už nasledujúci deň.
Prvá zvláštnosť bola, že Cäzilia Gabriel neprišla do školy.
Poobede rovnakého dňa prišli na Hinterkaifeck predajcovia kávy s objednávkou pre Gruberovcov. Keď na statku nikoho nenašli, odišli s objednávkou preč.
Zároveň však v ten večer mal tesár a sused Michael Plöckl stretnúť v blízkosti farmy cudzinca, ktorý ho oslepil baterkou a v dome mal horieť oheň.
V nedeľu 2. apríla sa rodina neukázala v kostole na pravidelnej omši, napriek tomu, že Viktoria bola členkou kostolného zboru.
V ten deň na farmu prišiel aj chlapec z neďalekej farmy kúpiť bravčovú masť pre rodičov, no nikoho tam nenašiel. Rovnako dopadol aj poštár nasledujúci deň.
Veci sa začali hýbať až v utorok 4. apríla, keď mechanik Albert Hofner prišiel opraviť spaľovací motor poháňajúci mlátičku obilia.
„Po príjazde som chcel vojsť na dvor bránkou pri stodole, no tá bola zamknutá. Preto som obišiel dom a pokúsil som sa dostať dovnútra zozadu, ale aj zadné dvere boli zamknuté. Nazrel som do kuchyne a do stajne oknom, ale nikoho som vnútri nevidel. Jediné, čo som počul, bolo hlasné bučanie kráv a štekot psa. Bučanie kráv ma zaujalo, ale neprikladal som tomu väčší význam. Vedelo sa, že majiteľ statku je podivín a často nechával hospodárstvo bez dozoru, keď bol celé dni na poli. Pretože som v dome nikoho nevidel, oprel som môj bicykel o ovocný strom blízko domu, sadol som si a čakal. Čakal som približne hodinu, občas som pískal na prsty, aby som na seba upozornil. V diaľke totiž niekto pracoval na poli so zvieratami a ja som sa domnieval, že by to mohol byť niekto z farmy,“ vypovedal do zápisnice Albert Hofner.
Po čase ho čakanie unavilo a rozhodol sa, že sa do opravy pustí sám. Išiel k motorovni a keď zistil, že dvere sú zamknuté len malým visiacim zámkom, ohol hák a vošiel dovnútra. Okamžite začal pracovať. Opravu dokončil okolo pol 3 poobede. Naposledy chcel na seba upozorniť, a tak zapal motor, aby prilákal niekoho z farmy. Nikto sa však neukázal. Zavrel dvere do motorovne a zámok dal do pôvodného stavu.
Pri jeho odchode si všimol ešte niekoľko podozrivých vecí: „Všimol som si, že dvere do stodoly boli dokorán otvorené. Nevstúpil som dovnútra, pretože som si povedal, že tam nemám čo hľadať, ale bolo mi divné, že v otvorenej stodole nie je žiadny pohyb. Zo vzdialenosti asi troch metrov som nazrel dovnútra, no nič zvláštne som nevidel. Potom som pokračoval okolo obytného domu k vstupným dverám. Pred vchodom bol priviazaný pes, ktorý zúrivo štekal, nevenoval som mu ale veľkú pozornosť, pretože na farmách bolo bežné, že psy na návštevníkov štekajú. Pokúsil som sa vojsť hlavným vchodom, lenže ten bol tiež zamknutý. Nazrel som oknom vľavo a vpravo od dverí do obytných miestností, ale nikoho som nevidel a nevšimol som si ani ničoho podozrivého. Keďže som nenarazil na nikoho, rozhodol som sa odísť rovnakou cestou, akou som prišiel.“
Z Hinterkaifecku išiel na farmu vo Vorderkaifecku, kde taktiež opravoval motor. Tamojšiemu farmárovi sa zveril, že na predchádzajúcom statku nikoho nezastihol. Podľa farmára Gruberovci často trávili celé dni v práci pri lese a často sa vracali až večer. S touto odpoveďou sa mechanik uspokojil.
Treba spomenúť, že Albert Hofner bol z nevysvetliteľných príčin vypočutý až 3 roky po vraždách (deň po nájdení tiel bol kontaktovaný iba telefonicky), preto sa v jeho výpovedi našlo viacero nezrovnalostí. Napríklad zamenenie niektorých miestností (bol na statku prvýkrát, čiže si nemohol po rokoch všetko presne pamätať) alebo nespomenul zranenie, ktoré mal pes na hlave.
O tom, že na Hinterkaifecku nikoho nenašiel, informoval Albert dcéry Lorenza Schlittenbauera. Lorenz na farmu poslal najskôr svojich synov, no keď sa vrátili s “prázdnymi rukami“, vybral sa tam osobne. So sebou zobral aj susedov Jakoba Sigla a Michaela Pölla a taktiež synov, Josefa Dicka a Johanna.
Keď skupina mužov prišla na statok, nenašli ho v rovnakom stave, ako ho opísal mechanik. Pes bol v stodole a dvere na nej boli zamknuté zvnútra.
Podľa webu Hinterkaifeck vošli dovnútra traja najstarší muži, synovia ostali vonku v prechode medzi strojovňou a stodolou. Dvere do stodoly mali byť údajne z tejto strany vylomené. Tam objavili 4 telá. Zatiaľ čo Jakob a Michael s hrôzou vybehli von, Lorenz nevypadal byť vôbec v šoku.
Lorenz mal sám pokračovať do obytnej časti cez stodolu, ostatní išli vonkajškom k vchodovým dverám domu. Tam im Lorenz odomkol dvere kľúčom, ktorý mal byť podľa Andreasa stratený, čo ostatných mužov prekvapilo. Vnútri našli ešte zvyšné dve telá.
Aj napriek tomu, že Jakob a Michael dávali pozor, aby sa ničoho zbytočne nedotýkali a s ničím nemanipulovali do príchodu polície, Lorenz mal na to opačný názor. Manipuloval s mŕtvymi podľa svojho uváženia, vraj všetko musí sám pečlivo prehliadnuť, prenášal veci a opatril dobytok.
Lorenzovho staršieho syna Johanna poslali do Wangenu, aby starostovi povedal o masovej vražde na Hinterkaifecku.
Jakob, Michael a Josef Dick taktiež odišli a Lorenz tak zostal na mieste činu úplne sám. Čo robil a s čím manipuloval, než sa ukázala polícia? To nikto nevie.
Správa o nepredstaviteľnej tragédii sa rozšírila rýchlosťou blesku a zvedavé davy boli na statku skôr, než stihli prísť prví vyšetrovatelia. Informácie sa dostali až do Mníchova, odkiaľ bolo vyslaných 6 policajtov a dvaja psovodi.
Ako hlavný vyšetrovateľ bol ustanovený Georg Reingruber.
Na Hinterkaifecku bolo prvý deň vyhotovených 5 fotografií a boli vypočutí prví svedkovia - Lorenz Schlittenbauer, Michael Pöll, Jakob Sigl, Franziska Schäfer (sestra služobnej Marie), Cäzilia Starringer (dcéra Cäzilie Gruber z prvého manželstva) a Bernhard Gruber (brat Andreasa Grubera).
Žiadne biologické stopy zaistené neboli a celé miesto činu bolo “zneuctené“ Lorenzom a zvedavým davom.
Pitvy boli vykonané 6. a 7. apríla a docela presne sa dalo určiť, že smrť nastala medzi 18-tou až 22-hou hodinou 31.marca.
Pohreb sa konal 8. apríla a zhromaždilo sa na ňom asi 3000 ľudí.
Po smrti obyvateľov Hinterkaifecku sa o farmu staral brat Andreasa Bernhard, no otázkou, kto je novým vlastníkom, sa musel zaoberať súd. Keďže Viktoria bola súčasťou rodiny Gabrielových, nárokovali si statok oni.
Nakoniec došlo k mimosúdnej dohode a Gabrielovci Hinterkaifeck odkúpili. Ich záujem sa však neuprieral na nehnuteľnosť, ale na pôdu. Na začiatku roka 1923 preto stavbu zbúrali.
Pri demolácii bolo nájdených niekoľko vecí, ktoré zaujali vyšetrovateľov - krvavý ručný krompáč, vreckový nôž (mohol byť použitý na podrezanie Cäzilie Gabriel) a krvavá obruč na sud.
Všetky tieto nové dôkazy boli nájdené v podkroví pod drevenou podlahou a boli identifikované ako majetok obyvateľov statku.
Pri prvotnom vyšetrovaní mali byť na mieste činu prítomné aj policajné psy a údajne existuje záznam, v ktorom je zaznamenané, ako psy na tomto mieste našli stopu. Ako je teda možné, že polícia zbrane nenašla poprvé? A ako dôkladne bolo miesto činu prepátrané?
Aj napriek novým dôkazom sa polícia nedostala o nič bližšie k motívu a páchateľovi ohavných činov. Práve naopak, otázok pribúdalo. Ako sa vrah dostal na statok a ako dlho tam bol? Ako sa mu podarilo prilákať 4 osoby do stodoly a zabiť ich bez toho, aby sa bránili?
Zo začiatku vyšetrovatelia predpokladali, že za vraždami stojí lúpežný motív. Od tohto scénára upustili, keď na mieste našli peniaze (zlaté, strieborné, niklové a hliníkové mince), vkladné knižky a dlhopisy v hodnote niekoľko tisíc mariek, drahé šperky, hodinky a rôzne iné cennosti dokopy za asi 100 000 mariek.
Počas rokov sa nahromadilo viacero teórií o tom, kto by mohol byť vrahom, no nikoho nevedeli na 100% usvedčiť.
Jedna z teórií hovorí, že zosnulý manžel Viktorie prežil a vraždy spáchal on.
Toto tvrdenie vyplýva z toho, že jeho telo nebolo rodine nikdy vydané. Tým pádom vojnu mohol prežiť a svoju smrť iba predstieral.
Aj napriek tomu, že je Karl ako vrah spomínaný často, presne sa vie kde, kedy a ako zomrel, kde je pochovaný a jeho meno je vyznačené na pamätnej tabuli.
Ďalšia z teórií je pomerne nová. V roku 2009 objavil Frank Helmut Noack zápisník pamäti bývalého nemeckého dôstojníka z 1. svetovej vojny, Ernsta Friedricha Mehnerta, v ktorom sa mal priznať k účasti na masakre.
V pamätiach má byť písané o dohode, ktorú Andreas Gruber podpísal s Reichswehrom (ozbrojené sily v období Weimarskej republiky), o uschovaní vojenských lietadiel na svojom pozemku, čo bolo v rozpore s Versaillskou dohodou. Za úschovu mal dostať 50 000 mariek.
Časom začal Andreas Reichswehr vydierať tým, že o všetkom, čo bolo na jeho pozemku uschované povie verejnosti, čím celej rodine spečatil osud.
Často spomínanými podozrivými sú aj bratia Thalerovci, Andreas a Josef.
Bývalá služobná na Hinterkaifecku Kreszenz Rieger vypovedala, že sa jej bratia viackrát vypytovali, kde sa v dome nachádzajú cennosti a raz boli dokonca pristihnutí pánom domu priamo pri lúpeži.
„Krátko po mojom nástupe na Hinterkaifeck prišli na pozemok poľnohospodári Josef a Andreas Thalerovci z Vorderkaifecku. Bolo okolo poludnia a ja som bola zrovna vo svojej izbe. Pristúpili k oknu a povedali mi, že mám otvoriť vchodové dvere a pustiť ich dovnútra. Obaja sa ma pýtali, kde Gruber a jeho rodina spia a kde majú schované peniaze,“ spomínala neskôr Kreszenz Rieger.
Podozreniu neušli ani pozostalí po Viktoriinom manželovi Karlovi Gabrielovi.
Ich motív spočíval v tom, že nielenže prišli o syna, ale prišli aj o svoj podiel na statku. Gruberovcov obviňovali z toho, že Karl sa radšej dobrovoľne vydal na smrť a oni ostali bez majetku a ponížení.
K tejto teórii sa prikláňa aj ich bývalá služobná Maria Missel vo svojej výpovedi: „Na začiatku apríla 1922 som na dvore prala farebné prádlo. Medzi prádlom bola aj pánska košeľa, ktorá mala na ľavej strane na hrudi veľkú škvrnu od krvi. Tá škvrna bola čierna a lepkavá. Na môj dotaz pani Gabriel odpovedala, že syn Jakob mal tentokrát veľmi silné krvácanie z nosu. Je pravda, že Jakob častejšie trpel krvácaním z nosa, ale nikdy predtým si tým nezašpinil košeľu. Nemôžem však s istotou povedať, či košeľa patrila Jakobovi Gabrielovi alebo nie. Neskôr som ju už nikdy nevidela.“
Ďalší moment, kedy Gabrielovci upútali pozornosť, bol, keď Karl Gabriel starší behom dedičského konania argumentoval, že jeho vnučka Cäzilie Gabriel zomrela posledná a teda bola jediným dedičom statku. Tým pádom vyžadoval, aby celý pozemok aj s nehnuteľnosťou bol automaticky predaný do ich vlastníctva. A ako odôvodnil svoj postreh o smrti malej Cäzilie? Údajne to rozpoznal z oblečenia.
O 20 rokov neskôr sa žena menom Kreszentia Maier na smrteľnej posteli zverila kňazovi Augustovi Ritzlovi a kaplánovi Antonovi Hauberovi s tým, že vie, kto spáchal masovú vraždu na Hinterkaifecku. Zároveň mužov požiadala, aby po jej smrti išli na políciu a všetko povedali. Vrahmi mali byť jej bratia Adolf a Anton Gump.
Adolf bol políciou identifikovaný ako podozrivý už týždeň po vraždách, kvôli jeho prepojeniu s krajne pravicovou organizáciou Freikorps Oberland. Ako člen organizácie sa mal zúčastniť na vraždách 9-tich farmárov v Hornom Sliezsku a bol naňho vydaný zatykač. Nič mu však nebolo dokázané.
Na políciu s informáciami o bratoch išiel kaplán Anton Hauber až v roku 1951. V tej dobe bol už Adolf mŕtvy (zomrel v roku 1944). Anton bol vzatý do väzby, no vzhľadom na to, že voči nemu nemali žiadne dôkazy ho prepustili.
Jeden z najväčších otáznikov v celom prípade je Lorenz Schlittenbauer.
Jeho správanie sa od začiatku zdalo podozrivé viacerým osobám. Po náleze mŕtvol začal okamžite manipulovať s telami, prehľadávať dom a prehadzovať veci, ako by chcel zahladiť stopy a sťažiť prácu vyšetrovateľom. Taktiež automatické obstarávanie dobytka nie je práve to, čo by robil človek po tak traumatickom objave. Najviac zaujímavý bol však moment, keď Jakobovi Siglovi a Michaelovi Pöllovi otvoril vchodové dvere kľúčom, o ktorom viacero ľudí vedelo, že sa stratil a náhradný neexistoval.
Lorenz mal aj veľmi silný motív na spáchanie otrasného činu. Viktoria neprijala jeho žiadosť o ruku a Andreas bol ustanovený opatrovníkom jeho syna Josefa. Taktiež nie je isté, či Josef vôbec bol jeho syn a či Lorenz nebol iba zásterka incestného vzťahu.
V každom prípade, Lorenz mal dôvod byť plný hnevu a túžiť po pomste. V spisoch je zaznamenaných viacero výrokov, kedy bolo jasné, že na Gruberovcov má ťažké srdce, napríklad: „Aby som bol úprimný, tí ľudia neboli dobrí. Boh musel mať svoju pravicu na správnom mieste,“ alebo „Ako môže tá špinavá sviňa tvrdiť, že to dieťa čaká so mnou? Beztak ho má s vlastným otcom.“
Lorenz bol však dobrý muž s dobrou povesťou a aj napriek veľa podozrivým okolnostiam mu nikdy neboli odobraté odtlačky prstov a nikdy nebol z ničoho obvinený.
Aj napriek veľkému množstvu informácií bol prípad 6-násobnej vraždy “odfláknutý“. Miesto činu nebolo dostatočne zabezpečené a preskúmané, neboli odobraté odtlačky prstov a svedkov vypočúvali, ako sa im zachcelo (niektorých až po rokoch). Veľa dôkazov a záznamov sa stratilo alebo zničilo a ostalo iba veľa nezodpovedaných otázok.