Výbušná, nepredvídateľná, krutá, bezcitná. Všetky tieto slová by sme mohli priradiť k osobe menom Mary Bell. Jeden prívlastok k nej však sedí viac, ako ostatné a to je najmladšia. Mary je totiž najmladšou vrahyňou v histórii Spojeného kráľovstva.
auralcrave.com
Bol 26. máj 1957, keď mladá, iba 17-ročná prostitútka, Elizabeth McCrickettová, priviedla na svet dcéru. Dala jej meno Mary. Mary rozhodne nebola vytúženým dieťaťom. Prvé slová, ktoré zazneli z úst matky po narodeni „Vezmite tú vec preč!“ boli prvým krôčikom k detstvu plnému trápenia a nenávisti.
Elizabeth bola kvôli svojej práci často mimo domov a tak Mary nechávala s jej nevlastným otcom Williamom Bellom. WIlliam bol alkoholik a násilník odsúdený z niekoľkých ozbrojených lúpeží, takže toto riešenie nebolo pre Mary takisto najlepšie. Počas útleho detstva, keď dieťa potrebuje najviac lásky, bola Mary zanedbávaná a týraná vlastnou matkou.
Ako 3-ročná viackrát prežila vlastnú smrť. Susedia boli svedkom toho, ako Elizabeth vyhodila malú Mary z okna na prvom poschodí. Prežila, no utrpela vážne zranenia. Počas pádu na hlavu si narazila prefrontálnu mozgovú kôru, oblasť, v ktorej pri poškodení dochádza k narušeniu „základných znakov ľudskosti“, ako je rozhodovanie alebo empatia. V tej chvíli to však ešte nikto nevedel. Neskôr ju predávkovala liekmi na spanie.
Jednu z najhorších chvíľ však Mary prežívala, keď sa ju pokúsila predať vlastná matka. Tá našla ženu, ktorá veľmi túžila po dieťati, ale kvôli psychicky labilnej povahe, sa jej nikdy nepodarilo adoptovať dieťa legálnou cestou. Na poslednú chvíľu sa o tomto strašnom incidente dozvedela sestra Elizabeth a vzala Mary späť.
Všetky roky trápenia, v tak mladom veku zanechali na Mary nezmazateľné stopy. Začala byť uzavretá a chladná. Často sa bila, napádala a škrtila iné deti. Bola nepredvídateľná. Niet sa čomu čudovať, že sa jej ostatné deti báli. Jedinou kamarátkou jej bola 13-ročná susedka Norma Joyce Bell.
Pár dní pred prvou vraždou, 11. mája 1968, si náhodný okoloidúci všimol krvácajúceho 3-ročného chlapca, ako sa túla neďaleko St. Margaret’s Road v meste Scotswood. Keď sa chlapca spýtal, čo sa mu to stalo odpovedal, že sa hral pri opustenom protileteckom kryte s Mary a Normou. Tie ho vraj zhodili zo strechy a tým si spôsobil vážne zranenie hlavy.
Ešte v ten deň sa na polícii ohlásili matky troch dievčat, ktoré tvrdili, že sa ich Mary pokúšala uškrtiť. Keby sa po týchto incidentoch začala polícia o obe dievčatá viac zaujímať možno by všetko dopadlo inak. Ony však odišli iba s varovaním a nikto sa o ne viac nezaujímal.
25. mája 1968 našli deti hrajúce sa v opustenom dome na 85 St. Margaret’s Road telo 4-ročného Martina Browna. Hneď ako uvideli jeho bezvládne telo, utekali preč a na pomoc zavolali blízkeho robotníka. Ten neváhal a rýchlo utekal za deťmi. V dome našiel chlapca s rukami nad hlavou a krvavou penou okolo úst. Okamžite začal s resuscitáciou. Vtedy sa tam objavili Mary s Normou. Keď ich robotník vyhnal preč, išli k Martinovi domov, kde otvorila jeho teta. Oznámili jej, že našli telo chlapca a myslia si, že by to mohol byť Martin.
26. mája 1968 sa Mary a Norma vlámali do škôlky v londýnskej mestskej časti Woodland Crescent. Okrem vandalizmu tu nechali rôzne odkazy, v ktorých sa priznali aj k vražde Martina. Polícia tieto odkazy brala iba ako žart a nevenovala im pozornosť.
O dva dni neskôr zavolala Mary matke Martina s prosbou, či môže prísť na návštevu za jej synom. Keď Mary žena v telefóne povedala nie, lebo jej syn je mŕtvy odpovedala kľudným hlasom „Ja viem, že je mŕtvy, chcem ho vidieť v rakve.“
Súdny patológ Bernard Knight nenašiel na tele Martina žiadne známky cudzieho zavinenia, tým pádom nebol schopný určiť príčinu smrti. Vyšetrovaniu nechali tzv. otvorený verdikt (t.j. koroner potvrdí, že úmrtie je podozrivé, ale nie je schopný dospieť k inému komplexnejšiemu záveru).
O niekoľko týždňov neskôr, 31. júla 1968, sa bratia Howeovci hrali vonku pred domom zo svojim psom. Po nejakej dobe sa k nim pridali Mary s Normou. Navečer, keď prišli deti domov, vydesení rodičia chlapcov zistili, že sa vrátil iba jeden z ich synov. Po 3-ročnom Brianovi Howeovi neboli žiadne stopy. Kvôli nedávnej vražde malého chlapca sa rodičia Briana obávali najhoršieho a okamžite po ňom začali pátrať. Krátko po jedenástej hodine večer našli jeho telo v neobývanej priemyselnej časti Tin Lizzie.
Telo bolo čiastočne zahádzané trávou, čo naznačovalo, že sa niekto pokúšal telo ukryť. Ka krku mal modriny jasne naznačujúce stopy po škrtení. Na nohách mal mnoho bodných rán, vytrhané vlasy, zmrzačené pohlavné orgány a na bruchu vyrezané písmeno „M“. Vedľa tela boli nájdené zlomené nožnice, ktorými boli tieto zranenia spôsobené.
Obhliadajúci lekár určil, že chlapec bol mŕtvy sedem až osem hodím pred nájdením tela a podľa veľkosti stôp na krku a sily vynaloženej na uškrtenie, je s najväčšou pravdepodobnosťou vrahom dieťa.
Druhá vražda dieťaťa v tak krátkom intervale vyvolala veľký rozruch v celej Veľkej Británii. Na vyšetrovaní sa podielalo viac ako sto detektívov z celého Northumberlandu a bolo vypočutých cez 1200 detí. Viacero svedkov uviedlo, že v osudný deň videli Briana ako sa hrá s Mary a Normou. Polícia teda dievčatá predvolala na výsluch 1. augusta 1968.
Obe dievčatá priznali, že sa s Brianom v osudný deň hrali, no to bola asi jediná vec, ktorú mali ich výpovede spoločnú. Mary uviedla, ako videla Briana v deň vraždy s nemenovaným 8-ročným chlapcom, ktorý mal v ruke nožnice. Tie vraj boli podľa nej zlomené alebo nejakým spôsobom poškodené. Informácie o nožniciach do tej doby neboli nikde zverejnené a vedela o nich iba polícia. Pri vypočúvaní chlapca, ktorého Mary označila za podozrivého, polícia zistila, že bol v deň vraždy na medzinárodnom letisku v Newcastli aj zo svojimi rodičmi. Toto Maryine vyhlásenie presvedčilo hlavného detektíva Jamesona Dobsona, že našli skutočného vraha.
4. augusta 1968 prišla Norma na policajnú stanicu aj so svojimi rodičmi. Chcela všetkým povedať, čo vie o smrti Briana. Hovorila o tom, že bola pri tom ako ho Mary začala škrtiť. Vtedy sa zlakla a utiekla. Neskôr ju Mary vzala na miesto, kde ležalo Brianovo už mŕtve telo. Urobila jej názornú ukážku toho, ako ho uškrtila a žiletkou mu do kože vyrezala písmeno „M“. Źiletku potom schovala na mieste činu.
Všetky detaily, ktoré Norma opísala, presne sedeli a keď na mieste činu naozaj našli spomínanú žiletku, nemali detektívi najmenšie pochybnosti o Maryinej vine.
Pre Mary si detektívi prišli 5. augusta 1968. Tá sa vinu sa snažila hodiť na Normu. Netušila však, že Norma sa priznala a povedala úplne všetko. Obe dievčatá boli obvinené z vraždy ešte v ten večer.
Súdny proces sa začal 5. decembra 1968. Na začiatku obe dievčatá podstúpili psychologické vyšetrenia. Podľa psychológa bola Norma intelektuálne oneskorená, submisívna a ľahko prejavovala emócie, čím s ňou Mary dokázala ľahko manipulovať. Mary bola na druhej strane inteligentná, manipulatívna a trpela psychopatickou poruchou osobnosti.
Súd zbavil Normu všetkých obvinení. Jej a celej rodine bola udelená anonymita. Vzhľadom k tomu sa o jej neskoršom živote moc nevie. Vie sa iba, že zomrela v roku 1989.
Mary súd označil za „extrémne nebezpečnú“ a odsúdil ju na potešenie Jej Veličenstva, čo znamená odsúdenie na dobu neurčitú. Trest si odpykávala vo viacerých väzenských zariadeniach. V septembri 1977 sa jej podarilo ujsť z väzenia s najnižším stupňom stráženia. Útek však trval iba pár dní a po chytení bola opäť umiestnená do nápravného zariadenia. Počas pobytu vo väzení absolvovala sekretársky a čašnícky kurz. V máji roku 1980 rozhodlo ministerstvo vnútra o jej prepustení na slobodu po jedenástich rokoch ako 23-ročnej. Súd jej pridelil anonymitu a s tým aj nové meno. O štyri roky neskôr porodila dcéru. Dnes má Mary 65 rokov a s celou svojou rodinou žije v anonymite.
V roku 1998 vyšla kniha s názvom Cries Unheard: The Story of Mary Bell od Gitty Serenyovej v spolupráci s Mary Bell, ktorej podrobne opisuje svoje detstvo.
