Tragédia pri Stéblovej: Najhoršiu vlakovú katastrofu v Československu sa komunisti snažili utajiť
Šarlota Formanová
Tento rok uplynie 65 rokov od najväčšej vlakovej katastrofy v Československu a zároveň druhej najväčšej kafastrofy v celej Európe. Konečné číslo obetí, mŕtvych a zranených, presahuje hranicu dvesto. Aj napriek veľkej strate na životoch a neopísateľnej “spúšti“ na mieste tragédie sa ani nie po 24 hodinách mnoho ľudí tvárilo, akoby sa nič nestalo. Čo sa vlastne v tento osudný deň naozaj stalo?
Bol 14. november 1960. O 17:22 vyrazil zo stanice Pardubice motorový vlak číslo 653 smerujúci do Hradce Králové, za ktorým boli radené štyri osobné vozne. Približne v polovici cesty sa mu križovala trasa s ďalším vlakom, tentokrát ťahaným parnou lokomotívou, ktorý bol označený číslom 608, smerujúcim z Liberca do Pardubic. Za lokomotívou bolo radených dvanásť vozňov, z toho osem osobných.
Oba vlaky sa mali stretnúť v obci Stéblová, kde sa navzájom vyhýbali. Ako prvá dorazila na stanicu lokomotíva 608 a zastavila na koľaji číslo 1, čo bolo netypické, pretože väčšinou na tejto koľaji stával vlak 653. Vzhľadom na dlhšie meškanie vlaku 653 boli ich pozície na koľajniciach vymenené a vlak 653 mal doraziť na koľaj číslo 2.
Potom ako lokomotíva 608 dorazila na stanicu, mal výhybkár prestaviť výhybku na bezpečný prechod oboch vlakov. Avšak ešte predtým, než výhybkár stihol dokončiť svoju prácu, vlak sa dal do pohybu.
Počas jesenného večera, keď boli asi tri stupne nad nulou, vonku už bola tma a kvôli hustej hmle bola viditeľnosť so svetlami približne päťdesiat metrov. Práve tomuto faktoru je pripisovaná najväčšia váha tragédie.
Presný priebeh udalostí nie je úplne objasnený, no z výpovedi svedkov bola vytvorená os tragickej udalosti.
Zo zadného vozňa vlaku 608 vystúpil starší sprievodca Josef Halva, ktorý zaznamenal zelené svetlo signalizujúce “odjazd“. „Po zastavení vlaku som išiel smerom ku koncu vlaku a zastavil som sa pri schodoch posledného vozňa, čelom k dopravnej kancelárii. Krátko na to vyšla z kancelárie osoba, ktorá dávala zeleným svetlom návesť odjazd,“ vypovedal Halva.
Znamenie predal mladšiemu sprievodcovi Jaroslavovi Krčmářovi, ktorý stál v polovici vlaku. Aj keď Krčmář zelenú návesť nevidel, predal znamenie od kolegu ďalej rušňovodičovi.
Zelené svetlo videlo viacero cestujúcich, no ani oni neboli presne schopní identifikovať odkiaľ pochádzalo. Vidieť ho mal aj vlakvedúci Antonín Znítil, no ten neskôr svoju výpoveď zmenil a tvrdil, že nič nevidel.
Rušňovodič Miroslav Loskot taktiež nevidel zelenú návesť “odjazd“, no keď videl ako obaja sprievodcovia mávajú bielymi návesťami signalizujúcimi “pripravený k odjazdu“ rozbehol vlak. Vzhľadom na to, že výhybka s vlakom 653 neprebehla, myslel si, že bola preložená na nasledujúcu stanicu v Rosiciach nad Labem.
„Po zastavení vlaku som sa vyklonil z okna lokomotívy a sledoval som dianie okolo vlaku. Potom som uvidel návesť “pripravený k odjazdu“, ktorú dával sprievodca na konci vlaku a počul som volanie “odjazd“. Potom som uviedol vlak do pohybu a musel som začať pieskovať, pretože sa začali pretáčať hnacie kolesá lokomotívy. Zelené svetlo som nevidel a prehliadol som aj návesť “stoj“ odchodového návestidla do Rosic nad Labem. Neregistroval som tiež rozrezanie výhybky č. 1, ktorá bola postavená smerom na druhú koľaj pre vlak 653,“ vypovedal rušňovodič Loskot.
Vlakový topič Václav Roudýn priznal svoju chybu. Nesledoval návestidlo signalizujúce “stoj“, pretože práve obsluhoval kotol. Pozornosť nevenoval ani kolísaniu vlaku, pretože sa domnieval, že ide iba o vyjazdené koľaje a vôbec ho nenapadlo, že by v tom mohlo byť niečo vážnejšie.
Trvalo iba pár sekúnd než si výpravca Josef Bažant všimol, že vlak 608 je opäť v pohybe. Okamžite vzal bielu návesť signalizujúcu “stoj, zastavte všetky prostriedky“, no rušňovodič si ju kvôli nepriaznivému počasiu nevšimol.
Výhybkár Jaroslav Kněžour, ktorý bol na mieste prítomný neváhal. Náhodnej okoloidúcej cestujúcej vytrhol z rúk bicykel a uháňal za idúcim vlakom v snahe dobehnúť ho. Bohužiaľ sa mu to nepodarilo.
Výpravca Bažant sa zatial snažil skontaktovať nasledujúce stanovisko, aby zastavili protichodný vlak 653, no dozvedel sa, že ten akurát prešiel a zastaviť ho už nedokážu. Všetkým bolo jasné, že vlaky sa zrážke nevyhnú.
V poslednej chvíli, keď si rušňovodič Loskot a topič Roudýn všimli svetlá motorového vlaku oproti, sa snažili zastaviť (alebo aspoň spomaliť) lokomotívu, no šance boli nulové. Ku zrážke došlo o 17:42.
Posádka vlaku 608 vyviazla skoro bez zranení vďaka silnej konštrukcii lokomotívy. To sa však nedalo povedať o motorovom vlaku 653. Na mieste zomreli rušňovodič Jaroslav Mervart a vlakvedúci František Odvárko. Sprievodkyňa Božena Všetečková bola ťažko zranená.
Motorový vlak skončil skoro celý pod kolesami lokomotívy. Väčšina ľudí nemala šancu prežiť.
Aby nedošlo k výbuchu lokomotívy, okamžite vysypali z kotla žeravé uhlie. Bohužiaľ z druhého vlaku začala unikať nafta a spojenie týchto dvoch spôsobilo obrovský požiar, ktorého plamene šľahali až do výšky štyroch metrov.
V Stéblovej sa dozvedeli o zrážke asi po troch minútach. Výhybkár Kněžour, ktorý sa predtým snažil dobehnúť vlak na bicykli, stretol dôstojníka armády (vo vlaku bol ako bežný cestujúci), ktorý práve bežal z miesta havárie. Strašná nehoda sa po okolitých staniciach, nemocniciach a oddeleniach Verejnej bezpečnosti šírila rýchlosťou blesku. Sanitky, hasiči a ostatné záchranné zložky dorazili na miesto krátko po 18-tej. Pomáhať a vykliesňovať cestujúcich pomáhali aj vodiči autobusov. „Okolo šiestej mi vedúci povedal, že v Stéblovej sa stalo veľké nešťastie, nech tam idem. Môj autobus bol prvý, ktorý k nehode dorazil. Zvládal som sa s ranenými trikrát otočiť do pardubickej nemocnice, potom som už nemohol. Viezol som asi pätnásť ľudí, ktorí ležali bezvládne, niektorí už boli asi mŕtvi. Bola to hrôza,“ spomína na temný deň vodič autobusu Oldřich Havelka.
Na “plné obrátky“ pracovali aj okolité nemocnice. „Operácie bežali celý týždeň. Rukami nám prešlo obrovské množstvo ľudí. Ani sme ich nestihli počítať. Mnoho z nich sme zachránili,“ opisuje dni po zrážke vtedajší primár traumatologického oddelenia Jaroslav Černý.
Akútne chirurgické zákroky sa vykonávali na priľahlej lúke bez anestézie pri svetle bateriek.
Kvôli veľkému množstvu obetí, bola vytvorená zvláštna identifikačná komisia z dôstojníkov Verejnej bezpečnosti a súdnych lekárov.
Pri zrážke vlakov prišlo v konečnom dôsledku o život 118 ľudí a ďalších 110 osôb bolo ťažko ranených.
O havárii bola verejnosť informovaná iba krátkou správou v novinách.
Záchranné zložky pracovali celú noc aby miesto činu dali “do normálu“. Prekvapivo sa im to podarilo a na druhý deň nebolo po smrteľnej tragédii ani stopy. Na druhý deň, 15.11.1960, bola výluka ukončená o 12:15 a o 12:30 išiel po koľajniciach prvý pravidelný spoj smerujúci zo Stéblovej do Rosic nad Labem.
„Keď sa môj otec dlho nevracal, išla som na stanicu, aby som zistila čo sa deje. Cestou mi jeden sused povedal, že sa zrazili vlaky. Otca dlho nemohli nájsť. Hovorili mi, že asi nebudem mať do hrobu koho pochovať, pretože žiadne pozostatky nemajú. Nakoniec som ho identifikovala len podľa hnedých poltopánok, ktoré si krátko predtým kúpil. Otec mal mať pôvodne v tento deň už dovolenku, no po dohode v práci si ju odložil. Hovoril, že ho nezabije, keď na ňu pôjde o niekoľko dní neskôr. Bohužiaľ ho to zabilo,“ povedala pre web Aktuálně.cz Jaroslava Hlaváčková, ktorá v osudný deň prišla o troch členov rodiny (otec, strýko, sesternica).
Pri vyšetrovaní zrážky, sa vyšetrovatelia zamerali na zelené svetlo, ktoré vo výpovediach spomínalo viacero osôb. Pozornosť padla na mladšieho sprievodcu Krčmářa, ktorý používal svietidlo s farebnými clonami (jedna z nich bola zelená). Svietidlo mu malo byť údajne pridelené omylom, namiesto svietidla iba s bielou clonou. Skladníčka, pani Šafránková, ktorá mladšiemu sprievodcovi svietidlo vydala tvrdila, že všetko robila s vedomím svojho nadriadeného (meno nie je známe), aj keď v sklade bolo asi štyridsať bielych svietidiel a iba dve farebné.
Web vlaky.net píše, že pri prevoze posádky lokomotívy 608 počas vyšetrovania do Prahy autom ČSD (Česko-slovenské štátne dráhy), dal dvojčlenný doprovod pokyn vodičovi, aby zastavil a vzdialil sa s nimi od auta. Posádka ostala sama asi desať minút a počas tohto času si mali údajne zosynchronizovať svoje výpovede.
Súdne pojednávanie začalo 8. februára 1961 a trvalo iba štyri dni. Súdení boli všetci členovia posádky lokomotívy 608.
Rušňovodič Miroslav Loskot bol odsúdený na 4,5 roka nepodmienečne a dostal zákaz činnosti na 3,5 roka.
Topiča Václava Roudýna odsúdili na 1,5 roka nepodmienečne.
Vlakvedúci Antonín Znítil dostal 5,5 roka nepodmienečne a zákaz činnosti na 5 rokov.
Starší sprievodca Josef Halva bol odsúdený na 4 roky nepodmienečne a dostal ďalšie 4 roky zákazu činnosti.
Mladší sprievodca Jaroslav Krčmář odišiel s podmienečným trestom 1 rok.
Presne rok od tragédie bol v novinách uvedený stručný výsledok súdneho pojednávania a tým bol celý prípad uzavretý.
Aj napriek obrovskému počtu obetí, či už mŕtvych, zranených alebo pozostalých, väčšina obyvateľov Česko-slovenska netušila, že k tragédii vôbec došlo. Nebyť krížu, ktorý bol v roku 1967 umiestnený neďaleko koľajov a pár článkov novinách, by spomienky na nehodu padli popolom, rovnako ako časť vlakov.
V roku 2000, pri príležitosti 40. výročia, nechal obecný úrad v Stéblovej nahradiť kríž za žulový pamätník.