Tento príbeh sa odohral v dobe renesancie – zlatej dobe umenia v Taliansku, ktoré na mape vyzerá ako dámska čižma s opätkom.

V meste Florencia, matky umení, žil vážený sochársky majster. Bol známy svojim výnimočným talentom, priateľskou povahou a mäkkým srdcom. Často sa prechádzal ulicami, tu a ta daroval chudákovi mincu. Ľudia ho poznali a zdravili ho. Nikdy neodmietol pozvanie na pohár vína, či krajec chleba s olivami. A bolo mu jedno, či to bol priedomok chudobného domu, alebo terasa mešťanského paláca. Pýtali sa ho a on živo rozprával o diele na ktorom práve pracoval. A keďže mal dar reči, v tej chvíli urobil sochára z každého kto ho počúval. Ešte dlho po tom čo skončil a napil sa vína, ľudí boleli ruky od ťažkého kladiva, v dlaniach cítili mozole z držania ťažkých dlát a v nose cítili jemný mramorový prach. Chudáci, alebo boháči, všetci zo zatajeným dychom počúvali majstrovo rozprávanie. Jeho sochy zdobili chrámy, paláce a námestia po celom Taliansku. Tesal ich tak ľahko a rýchlo, akoby boli z vosku a nie belostného mramoru. Jeho sochy budili dojem, akoby boli živými ľudmi, len v tom okamihu zmrazení. Pod mramorovou kožou im v mramorových žilách tepala mramorová krv, hnaná mramorovým srdcom. Taký to bol majster. Dokonca sa o ňom šepkalo, že svoj talent má od samého Boha. Nikto z nich však netušil, ako veľmi sa mýlia.

Tento človek, majster sochár, pri jednej zo svojich prechádzok po meste, naďabil na ulici na chlapca. Bol strapatý, ufúľaný a sedel na zemi v prachu pri jednej z mestských fontán. Z hliny a vody modeloval anjela, ktorý bol zasadený do priečelia paláca oproti na ulici. Jeho ruky boli neohrabané, ale v ich pohyboch bolo niečo, čo majstra zaujalo. Zastavil sa a chlapca pozoroval. Keď videl ako sa mu nedarí vymodelovať hlavu anjela, pristúpil a sadol si k nemu do prachu. Skúsenými rukami trieskou z dreva za chvíľu hlavu vymodeloval. Chlapec s úžasom sledoval majstrove ruky a ani nedýchal. To sa už ale okolo nich zhromaždil dav zvedavcov. Majster vzal anjela, ponechal chlapcovu časť, pripevnil svoju hlavu a obratne vymodeloval krídla. Hotovú sochu zdvihol a ukázal ju všetkým okolo. Ľudia v úžase tlieskali. Tu z davu vystúpil honosne oblečený muž. Vybral z miešku na páse striebornú mincu a spýtal sa majstra, či mu sošku nepredá. Muž bol už na pohľad zvláštny. Bol neobvykle vysoký, mal ostré črty tváre, hlboko posadené čierne oči a dlhé havranie vlasy. Šaty z drahej látky, červenej, žltej a oranžovej farby, ako by horeli jasným plameňom a jeho čierne vlasy a oči pripomínali v tom ohni čierne uhlíky. Zdalo sa, akoby nebol z tohto sveta. Spýtal sa medovým hlasom, či môže sošku od majstra kúpiť. Majster sa otočil ku chlapcovi a tomu sa na okamih zazdalo, že sa tí dvaja poznajú.

Ľudia naokolo boli nadšení a majstra povzbudzovali. Ten zdvihol vysoko hore ruku a v tom okamihu ostalo hrobové ticho. Otočil sa ku chlapcovi, ukázal na neho otvorenou dlaňou a nahlas povedal: “Spýtajte sa majstra sochára“. Honosne oblečený muž sa mierne poklonil a spýtal sa chlapca ešte raz. Chlapec prikývol a majster podal schnúcu sochu mužovi. Ten vložil do dlane chlapcovi veľkú striebornú mincu. Ľudia boli nadšení. Muž poďakoval, opäť sa mierne uklonil a zmizol v dave. Majster podal chlapcovi ruku. “Predal si prvú sochu, si majster sochár.“ Vľúdne sa usmial. Chlapec stále držal mincu v dlani a nie úplne chápal, čo sa okolo neho deje. Neskôr si z toho dňa pamätal len rýchle majstrove ruky a muža, ktorý mu dal mincu, muža, ktorý akoby kráčal v plameňoch a mincu, ktorá z jeho horiacich rúk bola studená ako kus ľadu.

Po chvíli, keď sa ľudia začali rozchádzať, sadol si majster ku chlapcovi a spýtal sa ho: „Nechcel by si sa u mňa učiť sochárskemu umeniu? Naučím ťa rozumieť mramoru, hline, aj bronzu. Stane sa z teba skutočný sochár.“ Chlapec prikývol a večer už sedel v majstrovej dielni.

Majster ho vzal za svojho. Miloval ho ako syna, ktorého nikdy nemal. Postupne a trpezlivo ho učil všetko čo o sochárstve vedel. Dni striedali mesiace, mesiace roky. Majster stárol a z chlapca sa stal známy sochár. Mal majstrovo meno, žil v jeho dome, všetko čo vedel sa od neho naučil. Za to robil otcovi radosť, tvoril krásne diela a otec bol na neho hrdý. Chlapec dospel v muža a mal všetko. Všetko a aj omnoho viac ako naozaj potreboval. Na chvíľu sa zdalo, že je všetko ako má byť. Pre diabla ale ľudský čas neexistuje. Rád si počká, aj sa dočká.

V srdci chlapca sa potichúčky usídľovala prázdnota a tú postupne striedala závisť. Nenápadne, najprv len obdiv k dielu otca, potom drobné otázky ktoré si v duchu dával, cez pocit nespravodlivosti, až po plameň závisti, čo mu začal stravovať srdce. Vnútri duše žiarlil na svojho otca, na jeho jedinečný dar tvoriť, na to, čo už nejde naučiť.

Jednej horúcej noci, ked už otec spal, bol chlapec, teda už vlastne mladík, ešte v dielni. Dokončoval sochu, ktorú práve robil. Bol už unavený a tažkopádne udieral do dláta. Vtedy nahlas vyslovil to,čo mu už dlho stálo v mysli.

„Keby som mal otcove ruky bola by to zábava a nie takáto drina. Dal by som čokoľvek za to, mať otcov dar.“ Často vídal otca tesať, išlo mu to ľahko, ako by sochy boli v kameni uväznené a on ich len oslobodzoval. Bolo to ako pieseň, ako letný vánok, ako úsmev dievčaťa. Sprvoti si chlapec myslel, že sa dá všetko od otca naučiť a keď sa bude snažiť, bude ako on. S nadšením skicoval návrhy, tvaroval z hliny modely sôch, ktoré potom tesal do mramoru. Ale vedomie, že dosiahol hranice svojich schopností a pri tom sa otcovi nevyrovná, nie to ho ešte predčiť v ňom vzbudzovalo ostrú závisť a tupú beznádej.

Pri týchto myšlienkach sa pred ním zjavil muž. Akoby sa zhmotnil z rozvíreného mramorového prachu. Mladík sa zľakol. Uvedomil si, že muža pozná a že ho nevidí prvýkrát. Tentokrát nemal plamenný odev, ako vtedy, keď ho otec našiel na ulici. Bol oblečený do čierneho. Čierny kabátec a čiernu suknicu zakrýval čierny plášť. Na nohách mal oblečené čierne pančuchy a obuté čierne matné topánky, čo nápadne pripomínali kozie kopytá. Podľa poslednej módy mal na hlave turban, z ktorého visel hodvábny šál, prehodený cez ramená a okolo krku. Všetko obšité striebornou niťou. Jeho odev bol už od pohľadu drahý, ale vkusný. Mladík, teraz už skúsený sochár, si uvedomil, ako bol muž dokonale stavaný. Ako jedna z otcových sôch. Alebo skôr otcove sochy mali niečo z jeho dokonalosti? Bol nezvykle vysoký, s pravidelnou tvárou ladných ostrých čŕt. Uhľovo čiernymi očami sa díval na práve dokončenú sochu a rukou si držal bradu. Potichu, aj keď dosť zreteľne povedal:

„Je to výborné, neporovnateľne lepšie ako anjel, ktorého som kedysi od teba kúpil. Ale môže to byť lepšie, omnoho lepšie.“

„Nie pane, už asi nemôže, už som dosiahol hranice svojich schopností,“ povzdychol si mladík a udivilo ho, že ho vôbec neudivuje, že v hlbokej noci rozpráva s cudzím mužom, ktorého nikto nepozval do ich domu. Muž, akoby mu čítal myšlienky.

„Pozval si ma, pozval si ma svojim prianím. Konečne si ho vyslovil.“

„Čo som povedal? Čo som si prial, čo by ťa pozvalo pane v noci do nášho domu?“ spýtal sa nechápavo mladík.

„Pre mňa neexistujú žiadne steny, žiadne dvere, ani čas. Pre mňa je jediným kľúčom tvoje prianie, to mi otvára všetky dvere,“ povedal neznámy pán a lišiacky sa pousmial. „Že chceš mať otcov dar. Ešte stále si to praješ? Čo si ochotný pre to urobiť?“

„Odkiaľ to viete? Čo je to za otázka? Povedal som to len tak.“

„Dobre, ale možné to je,“ pošepol pán a jeho slová preťali mladíkove srdce ako ostrá dýka. „A-a-ako?“ koktal mladík.

„Jednoducho,“ uškrnul sa tajomný pán.“ Proste si ich vezmeš. Ruky čo tvoria, ale musíš si vziať aj otcove oči, ktoré vidia a srdce v ktorom je jeho talent ukrytý.“

„Ako vziať? Mám otcovi odťať ruky, vylupnúť oči a vyrezať z hrude srdce? Zošaleli ste pane? A čo potom?“, z rozhorčeného chlapca sa otázky len sypali, ale pán len stál a uškŕňal sa.

„Ostatné nechaj na mňa.“

„Na vás? Kto ste že mi sľubujete zázraky?“ rozhorčenie chlapca postupne opúšťalo. V kúte duše tušil s kým hovorí. „Čo keď ten muž hovorí pravdu?“ pomyslel si.

Pán sa rozosmial. „Hovoria o mne všeličo, ale to že hovorím pravdu len málokedy, aj keď je to skoro vždy pravda.“

„Čo za to budete chcieť?“ spýtal sa mladík.

„Správna otázka,“ povedal pán a vystrel otvorenú dlaň. Nad dlaňou mu vzbĺkol plameň, a ten sa v okamihu zmenil na skrútený pergamen. V druhej ruke sa mu zjavilo pero z havranieho brka so zlatým hrotom.

„Stačí mi darovať svoju dušu. Vždy ide o dušu. Len o dušu. A iba o to, ako veľmi chceš to, čo si praješ.“

„Moju dušu? Ste snáď Diabol?“ nasilu sa mladík zasmial ale vzápätí mu úsmev na tvári zamrzol.

„Som a čo si si myslel? Kto by ti mohol splniť také nemožné prianie?“ Chlapca odpoveď zarazila.

„Dušu za otcove schopnosti, je to tak jednoduché?“ spýtal sa už ticho mladík.

„V podstate áno. Týmito troma vecami získaš otcove schopnosti, ale aj jeho vlastnú dušu. Zo všetkým čo v nej je. Budeš niesť všetky jeho hriechy ako daň za jeho výnimočný talent.“ Pán rozvinul pergamen a neviditeľné pero do pergamenu vypálilo text zmluvy.

Bol to dobrý človek, aké hriechy už len mohol mať? Nikdy ho nevidel urobiť nič zlé, niekomu ublížiť, jeho samého prijal za svojho, najdúcha z ulice. Prečo na tom Diabol trvá? Vraví sa, že nikdy nič nedáva, ani nežiada len tak. Z myšlienok ho vytrhli pánove slová:

„Tu to podpíš, dobrovoľne a vlastnou krvou,“ chlapec ako v tranze vzal zlate pero, bodol sa špičkou do prstu a listinu podpísal.

Pán šikovne zvinul pergamen. Zastrčil ho pod kabátec, hlboko sa poklonil. Pri dverách dielne sa ešte otočil a povedal: „Keď sa rozhodneš, urob to, budem v tej chvíli pri tebe. O všetko ostatné sa postarám.“ Uklonil sa ešte raz, a zmizol. Zostal po ňom len slabý opar a štipľavý pach síry a aj ten sa o chvíľu rozplynul. A potom už nič. Akoby sa to ani nikdy nestalo. Ale stalo. Mladík nechal prácu a šiel spať. Ráno sa zobudil a vôbec nebol unavený, ale už vedel, čo má urobiť, aby získal otcove schopnosti.

Od toho dňa sa začal meniť. Nie, že by mu to vadilo, ale v krátkom čase prekročil všetky možné morálne medze. Ale nech urobil čokoľvek, akoby samo peklo nad ním držalo ochrannú ruku. Začal piť, bil sa v putikách a keď sa niečo stalo, vždy to odniesol niekto iný. Často ubližoval ženám, bol krutý a kradol, aj ked mu to vôbec nebolo treba. Dokonca zabil a aj to sa mu prepieklo. Preto už tak nejak prirodzene, plný pýchy a nadutosti sám seba presvedčil, že má na otcov dar právo.

Diabol ho pozoroval a bol spokojný. Vedel, že je už len otázka času kedy si mladík pre otcove ruky príde. Tak, ako mu to našepkal.

Tá noc bola tmavá, nebolo vidieť mesiac ani hviezdy. Bola čierna ako duša mladého sochára. Toho večera sa opil, vzal z kuchyne nôž a mäsiarsku sekerku. Po tichu sa prikradol do spálne staručkého otca. Vrazil otcovi do hrude nôž, a rukou hľadal srdce. V tom okamihu sa otec zobudil, otvoril oči, a jeho ústa v agónii zašepkali:

“Ďakujem ti môj synu,“ a vydýchol. To mladíka rozzúrilo. Za čo mu ďakoval? Za toto? Iste bol už starobou pomätený.“ V záchvate zlosti nožom otcovi vylupol oči a jedným sekom sekerky odťal obe ruky. Tak dovŕšil svoje strašné dielo. V tom okamihu sa pred ním zjavil Diabol. V absolútnom tichu mu položil na čelo otvorenú dlaň. Mladík sa prepadol do tmy.

Zobudil sa neskoro ráno. Bol krásny deň. Aj keď v noci veľa vypil, hlavu mal absolútne čistú. Premýšľal nad tým, či sa mu to v noci len nesnívalo. Iba zvláštny a zvrátený sen. Bol v dobrej nálade. Šiel sa umyť. Keď si utieral tvár, pozrel sa do zrkadla. Zostal zdesený. Jeho oči boli nebesky modré, také modré, aké mal len otec. Ešte včera mal svoje smaragdové zelené. V tom mu padol zrak na ruky. Boli staré a vráskavé. Poznal otcove ruky. Roky na ne hľadel, keď otca pozoroval pri práci. Mladíkovo zdesenie ešte vzrástlo a s tým aj neblahé tušenie. Iste mal aj otcovo srdce. Jazvu pod rebrami si nahmatal len rukou, pozrieť sa na ňu už nemal odvahu. Rozbehol sa do spálne. Otca tam nenašiel. Posteľ s nebesami, kde otca včera zabil bola čistá a ustlaná. Akoby tam otec ani tú noc nespal. Nebol ani nikde v dome. Mladík zišiel do dielne v prízemí. Vtedy niekto zabúchal na vonkajšiu bránu na dvore. Keď ju otvoril, do dvora vošli kamenári z blízkeho lomu s vozom. Na ňom ležal mŕtvy otec.

Do toho lomu chodili s otcom dohliadať na lámanie mramoru na ich sochy. Mocní chlapi vzali telo otca a zniesli ho na lavicu do chladnej pivnice. Pri krčahu vina sa rozhovorili. Boli zlomení smútkom a pocitom viny. Rozprávali o tom, ako si jeden z nich zle odviedol svoju prácu a pri odlomení bloku kameňa nechal príliš dlhé lano, to sa odtrhlo a majstrovi, čo stál opodiaľ, zlomilo väz. Ubezpečovali ho, že netrpel, že to bolo rýchle a bez bolesti. Mladíkovi sa, aj keď nebol ani trošku smutný, po tvári kotúľali obrovské slzy. Muži dopili víno a odišli.

Neskôr mladý sochár oznámil rade mesta, že otec tragicky zomrel. Súd sa nekonal, kamenár obvinený zo smrti jeho otca sa obesil. V liste nájdenom pri jeho tele, ľutoval smrti veľkého sochára a vinu neuniesol. Tým sa celá vec uzavrela.

Mesto sa rozhodlo svojmu majstrovi vzdať poslednú poctu, a postaviť mu honosný pomník. Bohato zaplatená zákazka, zozbieraná z príspevkov rady a ľudí z celého mesta logicky pripadla mladému majstrovi. Kto iný by najlepšie uctil otca, ako trúchliaci syn? Tak sa stalo pričinením Diabla, že mladík na vražde svojho otca ešte dobre zarobil, a získal obrovské uznanie. Krása a dokonalé prevedená práca na pomníku bola ľuďmi považovaná za poctu smútiaceho syna otcovi. Dodnes je na tele ležiaceho majstra, vytesanom na katafalku v jednom z chrámov mesta vidieť hladké a mladé ruky, zopäté na hrudi vráskavého tela starca. Tie mladík vytesal po pravde, vedomý si svojej nedostižitelnosti. Ale jedna múdrosť vraví - všetkého do času.

Po pohrebe ho navštívil otcov bankár. Oznámil mu, že zdedil celý otcov majetok, dom, dielňu aj otcove zákazky. Mesto smútilo za geniálnym sochárom, a prejavovalo smútok synovi. A on ho pokrytecky prijímal.

Čo sa začalo diať neskôr bolo rovnako neuveriteľné, ako všetky temné dary Diabla. Najprv sú sladké ako med lesných včiel, potom zhorknú a nakoniec zostanú jedovaté ako pohár blenu.

Po pohrebe zišiel mladík do dielne. Pohliadol na svoju poslednú sochu. Stál pred ňou a bol zdesený. Toto má byť hotové dielo? Za toto mu majú zaplatiť? Toto naozaj tesal on? Hneď vzal dláto a dal sa do práce.

Slnko vyšlo a zapadlo niekoľkokrát, kým bolo dielo hotové. Pred tým si neuvedomoval koľko chýb robil a ako plytval vzácnym kameňom. Ale odteraz to bude iné, dokonalé. On bude teraz ten najobdivovanejší, zo všetkých najlepší. A aj tak sa stalo. Jeho umenie dosiahlo rýchlo vrcholu a získalo všeobecný rešpekt a uznanie.

Popri tom ako sa mu navonok darilo, on sám prechádzal veľkými zmenami. Keď šiel okolo bloku kameňa, už nevidel len kameň, ale sochy ktoré sa v ňom krčili, hľadeli na neho a prosili tichým šepotom, aby ich vyslobodil. A on to robil s ľahkosťou ako jeho otec. Hlina pod jeho rukami spievala, mramor bol poddajný ako mladá žena a bronz sa lial a tvaroval, ako by to bol teplý vosk lesných včiel. Všetko bolo zrazu ľahké, veľmi ľahké. Čím krajšie sochy robil, čím väčšieho uznania užíval, tým väčšia prázdnota sa rozpínala v jeho vnútri. Tu stále častejšie zapĺňala zlosť, hnev a závisť. Stále viac pil víno, veľa vína a robil veci, ktoré by robiť nemal.

Jeho umenie a uznanie mu otvorilo všetky dvere a zatvorilo všetky ústa a oči.

A do toho tie sny. Spával málo a noc čo noc sa mu snívali príšerné príbehy. Premietali sa mu hriešne životy generácií sochárov, ktorý upísali duše Diablovi za najvyššie sochárske schopnosti, a potom skazení jeho mocou páchali všemožné zlo.

V jednu takúto noc sa dozvedel pravdu aj o svojom otcovi. Aký bol po tom, čo získal svoj dar, tak ako on. Najprv bola len túžba a ctižiadostivosť. Aj jeho príbeh začal vraždou učiteľa. Ruky, oči a srdce si sochári vzájomne predávali po generácie. Rovnako ako mladík, aj majster páchal pod vplyvom Diabla strašné veci. A presne ako za neho, aj za mladíka Diabol s radosťou upratoval škody, miatol mysle, strácal veci a nechal miznúť ľudí ktorým ublížil. Všetko bolo možné. Pred ľuďmi bol nadaný a bezúhonný, ale stále viac samotár a podivín.

Diabol často navštevoval jeho dom, radil mu a on si na jeho prítomnosť zvykol. Občas, z čírej zlomyseľnosti vlastnej peklu, bral na seba podobu jeho otca, ale aj to po čase prestalo mladíka desiť a zvykol si aj na to. Postupom času mu začalo byt všetko jedno. Všetko okrem jeho umenia. Plne si uvedomoval, čo musel a ešte bude musieť za otcove nadanie zaplatiť. Preto chcel aspoň to, aby svet nezabudol na jeho genialitu.

Zistil, že nie vždy Diabla vidia aj iní ľudia, nech má akúkoľvek podobu. Vidia ho z pravidla len, keď on sám chce, lebo keď kráčali ulicami a hovorili spolu, ľudia videli len génia čo blúdi mestom a hovorí sám zo sebou. Všímali si to a začali sa ho strániť. Jeho umenie si ale naďalej vysoko cenili. Šepkali si, že mnohí géniovia žijú na hranici šialenstva, že pre genialitu im nezostalo miesto pre zdravú myseľ. Možno im to preto ani tak veľmi zvláštne nepripadlo. Dokonca podaktorí si všimli ako rýchlo sa premena mladíkovej mysle udiala, ale tí ju zasa pričítali smútku za stratou otca.

Čím väčšia prázdnota sa rozpínala v srdci sochára, čím viac na vonok strácal zdravú myseľ, tým významnejšie práce dostával. Po čase sa mu splnil aj najväčší sen. Jeho návrh vyhral súťaž o vyhotovenie súsošia pre najväčší kresťanský chrám na svete, ktorý sa už dlhé desaťročia staval v srdci Ríma nad hrobom sv. Petra. Oznámiť mu to prišiel posol pápežskej kúrie. Oznámil mu, že Svätému Otcovi sa jeho návrh páčil najviac a že je povolaný do Ríma.

Zadanie znelo vytvoriť súsošie – alegóriu umenia vedeného vierou v Boha, umenia ako nástroja šírenia slova Božieho. Má sa tak vzdať pocta a vďaka kresťanského sveta všetkým geniálnym sochárom, architektom, maliarom a staviteľom, ktorý sa už podieľali, podieľajú a ešte budú podieľať na jeho stavbe. Sochár navrhol monumentálnu kompozíciu na čelnú stenu chrámu vedľa hlavného vchodu. V popise návrhu podotkol,že svetské veci majú zostať vonku, vo vnútri len veci duchovné. Aj takýto výraz pokory na pápeža zapôsobil.

Keď robil návrhy, Diabol sa prizeral. Vôbec sa mu to nepáčilo. Socha pre Rímsky chrám útočisko jeho najväčších nepriateľov. Neustále mu to komplikoval, strácal papiere, celé zväzky skíc akoby náhodou zapálila sviečka, po perokresbách sa vylialo víno. Majster sochár však trpezlivo kreslil. Dačo sa od diabla časom naučil. Naučil sa pred ním skrývať niektoré myšlienky vo vzdialených kútoch mysle. Diabol na to nikdy neprišiel, preto mu mohol nahovoriť, že zákazku prijal, aby tajne symbolicky a navždy zosmiešnil vieru priamo v jej srdci. A diabol mu nemal dôvod neveriť. Aj peklo vo svojej nadutosti môže urobiť chybu a tak sa aj stalo.

Zbalil si teda potrebné nástroje naložil na vozy návrhy a hlinené modely a pobral sa do Ríma. V dielni na okraji mesta, ktorú mu pridelili začal pracovať na modeloch v reálnej veľkosti. Mal k ruke viacerých remeselníkov, modelárskych majstrov, aj obyčajných pomocníkov, ale v podstate bol sám. Diabol s ním nešiel. Povedal, že len veľmi nerád chodí do Svätého mesta a už vôbec nie na vysvätenú pôdu do stredu kresťanského sveta, ktorým chrám nad hrobom sv. Petra je a už navždy bude.

Sochár teda prebdel dlhé horúce noci nad papiermi s rukami čiernymi od uhlíku, neskôr celý zamazaný od červenej hliny. Navrhol súsošie, kde Boh Otec sa skláňa z výšin, sediaci na oblaku. Rozpaženými rukami dáva ľuďom vieru v podobe bielej holubice. Tá zlieta z výšky nadol, k davu jasajúcich ľudí. Tí ju s nadšením očakávajú, načahujú sa a sú pripravení ju prijať. Niekde na polceste medzi nebom a zemou, ako Prométeus, zapretý o vysokú skalu je sochár s dlátom v jednej ruke a kladivom v druhej. Špičkou dláta holubicu v lete dotesáva. V nadšenom dave poznať tváre kráľov, svätých, pápežov i obyčajných ľudí, čo skicoval na ulici pri dielni. Už doma sa rozhodol dať alegórii sochárstva otcovu tvár, a zobrazeniu Boha Otca tvár Diabla ako symbol prekliatia za talent ktorý od neho získal. Na obrovský hlinený model sa chodili pozerať davy ľudí a sochár ich tajne počúval. Zaujímalo ho, čo si o jeho diele myslia obyčajní ľudia. Väčšinou boli nadšení a ohromení, mali len výhrady proti osobám zobrazeným v dave dolu. Prečo tam je ten či onen kráľ, či pápež a prečo tam nie je ten či onen svätý. Boli to nepodstatné veci, politika šla úplne okolo neho.

Ale raz večer, keď už bola dielňa prázdna a on zatváral bránu, vošiel staručký mních. Mal na sebe hnedú sutanu františkánov z Assisi, ošúchanú a miestami deravú. Na rozpraskaných nohách mal tie najobyčajnejšie sandále. Vstúpil, prežehnal sa a svetsky pozdravil majstra sochára. Zrak uprel na obrovské súsošie z červenej hliny.

Sochársky majster, zvyknutý si všímať tváre a postavy ľudí sa na neho zadíval. Po chvíli nadobudol pocit, že starec nie je ani náhodou tak starý, ako to na prvý pohľad vyzerá. Že jeho zhrbená postava sa môže čochvíľa vystrieť a kráčať vzpriamene, rovnako, ako jeho tvár plná vrások sa pri prvých slovách vyrovná ako mokré plátno na slnku.

Starec prehovoril: „Prečo si dal Bohu Jeho tvár, majster? Je to dôstojné, tu, v srdci kresťanstva mať Jeho podobu? Áno, je podobný svojmu stvoriteľovi, ale raz bol nie bez dôvodu vyhnaný a zatratený. Navždy. Tak znela Božia vôľa a tak to aj zostane. Dúfam ťa ešte úplne neskazil a Ty to dokážeš prerobiť tak, aby bol Boh ktorému je toto miesto zasvätené spokojný. Aj Ty si len ďalšia figúrka na šachovnici ich večného súperenia o dušu a vôľu ľudstva. Ty máš ale vôľu a právo sa rozhodnúť. Nikto Ti nemôže prikázať, čo máš robiť, ale za svoje rozhodnutie sám zodpovedáš. A pre teba ešte nie je neskoro.“

„Kto si brat? Kto ťa poslal mi tu kázať? Čo vlastne o mne vieš?“ rozhorčil sa sochár. Pred mníchom si pripadal úplne nahý. Úplne bez tajomstiev a to ho desilo.

Starec sa mu zahľadel do očí. „Vieš kto som, zvlášť Ty čo tak často prekračuješ čiaru medzi mojim a Jeho svetom. Uisťujem ťa, ešte nie je všetko stratené.“

„Čo všetko brat? Krvou som potvrdil úpis o svoju dušu diablovi, zabil som svojho otca, ukradol som mu jeho nadanie, a viedol veľmi zhýralý život,“ povedal majster sochár, vedomý si toho s kým sa baví a z jeho slov bolo cítiť beznádej.

„Hovoril som o dare, ktorý dostaneš, nech už bude socha akákoľvek.“ Mních sa otočil od súsošia k sochárovi, a jeho tvár už nebola stará a vráskavá, ale hladká a neurčitého veku. Stál priamo, nehrbil sa a jeho slová plynuli ako teplé mlieko z pŕs matky, na ktoré mal chlapec, stojaci pred ním, z detstva len hmlistú spomienku, ktorá sa mu vynorila nečakane z hĺbky pamäti.

„Nechcem už žiadne dary, dobré ani zlé. Netuším čo so mnou bude, ale som si vedomý zatratenia, čo ma čaká,“ s beznádejou v hlase povedal sochár.

„Nie nutne. Svoju dušu môžeš ešte zachrániť, aj keď budeš musieť draho zaplatiť. Dary Diabla sa platia diabolskými mincami. Môj dar je práve toto vedomie, dokonca istota, že nie si úplne zatratený a že rozhoduješ o svojej duši Ty, nie On, nech už hovorí Jeho hadí jazyk čokoľvek. On vie, že Ťa môže len presviedčať a našepkávať. Rozhodnutie je len na Tebe. Na ňom je zase cena a spôsob, ako sa vaša dohoda zruší,“ usmial sa a nad čelom sochára dvoma vztýčenými prstami opísal jednoduchý kríž. Po čele sa mu rozlialo teplo.

Sochára myklo. Rukou rozlial pohár vína, čo bol na stole po jeho pravici. Zdvihol hlavu. Sedel na lavici v prázdnej dielni, brána bola zavretá a on zaspal hlavou na stole. Napil sa zhlboka vína a začal jasne premietať, čo sa mu snívalo. Rovnako ako pri Diablovi, vedel aj teraz, čo bolo skutočné a čo len planý sen. Uvedomil si, s kým hovoril a v jeho, teda vlastne otcovom srdci, skrsla nádej, dačo, v čo už ani nedúfal.

Veľmi dobre si zapamätal tvár mnícha a v ušiach mu stále znelo: „Áno, je podobný svojmu stvoriteľovi.“ Uvedomil si, že tvár mnícha a Diabla sú si veľmi podobné, akoby dve nálady jednej a tej istej tváre.

Vystúpil na lešenie, vzal vedro s vodou, handrami namočil tvár Boha Otca. Vzal špachtľu, a pár ťahmi odstránil hlinu čo bola naviac. Vlhkými rukami zahladil ostré hrany. Keď poodstúpil, zostal v nemom úžase, ako málo bol treba, aby sa tvár Diabla premenila na tvár Boha Otca. A práve vtedy si to uvedomil. Ako veľmi blízko je zlo od dobra, ako málo stačí na prekročenie hranice medzi nimi, že nebo a peklo delí len rozhodnutie.

Tiež ho udivil fakt, že zmenu na tvári sochy Boha si nikto nevšimol, akoby ľudia nevideli, alebo len ťažko rozlišovali medzi tým čo je dobré a čo zlé, medzi spásou a zatratením. Prišlo mu to až symbolické. Rozhodol sa o svoju dušu bojovať.

Prešiel nejaký čas, kým súsošie vytesal, a bolo umiestnené na vznikajúce priečelie chrámu, pri jeho vchode. Za prácu na ňom sa mu dostalo všeobecného uznania. Teraz je tam, kde ho uvidí každý kto chrám navštívi. Tento pocit ho ale už nenapĺňal pýchou, ale pokorou. Zmena sa už započala.

Po dokončení práce zbalil nástroje a svoje veci. Rozdal príkazy sluhom a pobral sa pred nimi. Šiel sám na koni, na sever domov do Florencie. Cestou premýšľal, rozhodol sa s Diablom vyjednávať.

Cesta bola dlhá, ubiehala pomaly a domov sa vôbec netešil. Vedel, že bude musieť čeliť následkom svojich rozhodnutí. Už v Ríme sa rozhodol, že začne viesť príkladný život a pokúsi sa v očiach Boha očistiť. Vykúpenie duše a jeho cena je už na svojvôli Diabla a na jeho vôli, ak bude dosť silná. Bol vďačný Bohu za pomoc a nechcel ho sklamať.

Keď vošiel do brány domu, privítal ho starý sluha, vzal koňa do stajne. Sochár bol unavený, ale aj tak šiel do dielne. Cestou vzal krčah vína. Diabol sedel na lavici pri dlhom stole. Špičkou zdobenej dýky pichal do stola a prstami druhej ruky po ňom nervózne klopal. Bez pozdravu začal:

„Ako bolo v Ríme? Zvesti o tvojom nádhernom súsoší ťa predišli, si majster nad majstrov,“ rozprával ticho a líškavo a jeho hlas znel konečne ako hlas pekla.

„Hovoril si s nim, že áno?“ spýtal sa a hlas sa mu zmenil. Znel ako sykot tisícov hadov.

„Áno, našiel ma a upozornil na drobnú chybu v kompozícii,“ povedal sochár pokojne a nalial si pohár vína.

„A čo ešte?“ zvýšil hlas Diabol.

„Vysvetlil mi, že môžem ešte svoju dušu vykúpiť, a zrušiť našu dohodu.“ Sochár zdvihol hlavu a hľadel mu priamo do očí.

Diabol sa rozosmial, čo rozosmial, skoro sa udusil smiechom. Trvalo to dlho, ale náhle prestal. Vyceril tesáky a zasýpal.

„Ty tomu veríš? Dohoda je potvrdená krvou. Tebou a dobrovoľne. Je konečná. Užívaj, príde čas, a ja si po teba prídem.“ Postavil sa od stola, zvrtol sa na päte a chcel odísť. Sochár zdvihol ruku. Diabol zastal. Pomaly sa otočil majstrovi čelom.

„Chcem odstúpiť od našej dohody. Povedz mi ako.“ Diabol zostal prekvapený, čo sa mu nestáva často. Sú pevne dané pravidla, určené stvoriteľom, ktoré nejde porušiť. Skúsil to len raz, a prišiel o biele krídla. Táto duša je zaujímavá, ale zase nie tak výnimočná.

„Pekne, ďalší, je to snáď nejaká nová móda? Dúfam sa toto nestane pravidlom,“ zašomral si pod fúzy.

„Dobre,“ povedal mäkko. „Si ako tvoj otec, ste rozdielnej krvi,ale móresy máte rovnaké.“ Možno to srdce, pomyslel si a pokrútil hlavou.

„Dobre. Ide samozrejme že ide,“ slizko sa pousmial.

„Aj sám Boh povedal, že toto je na Tebe a ja musím splniť Tvoje podmienky.“ Pokora z úst sochára znela Diablovi v ušiach ako škrípanie nechtov na dverách od skrine. Rukami s zapchal uši.

„Vec sa má takto. Váš milovaný Boh vždy hovorí pravdu, aj teraz, just keď vie, ako veľmi ju nemám rád. Máme spolu veľmi dlhý osobný spor, ktorý sa Ta netýka. Na tvojej duši mi nezáleží, nudím sa a len zabíjam čas. Baví ma sa zahrávať s tým, čo ma pre Neho najväčšiu cenu. Tie prekliate duše. Kludne by som si mohol miesto tvojej nájsť inú, ale stál si ma už veľa času a námahy... Bude Ťa to niečo stáť,“ rozprával ako obchodník dohadujúci cenu tovaru, jasne a monotónnym hlasom.

„Áno, som si toho vedomý.“ A zase škrípanie nechtov po dreve. Diabol si opäť zapchal uši.

„Tak teda k veci, naša dohoda začala vraždou a vraždou aj musí skončiť, aby bola naplnená. Za tvoju dušu mi dáš inú. Dušu za dušu, to je férové, nie?“ uškrnul sa Diabol. „Ponuka nie je časovo obmedzená.“ Sochár udivene zdvihol oči. „To nie je môj výmysel, čas Ti dáva On. Každá hra má pravidlá, aj ta medzi mnou a ním.“ Hlboko sa poklonil a keď sa vystrel pozrel sochárovi do očí.

„Páčiš sa mi, škoda, že sa už neuvidíme. Vlastne je to na Tebe ako naplníš našu dohodu. Možno sa stretneme pred bránou Danteho pekla,“ povedal a náhle zmizol.

Od toho dňa ho už sochár nevidel. Občas mal pocit, že jeho tvár zahliadol v dave ľudí na ulici, v putike medzi pijanmi, keď práve šiel okolo alebo medzi kamenármi v lome, kde chodili s otcom lámať kameň na svoje sochy. Často chodil premýšľať k soche svojho otca, ktorú kedysi po jeho pohrebe vytvoril. Skupinka chudákov tam mala vo zvyku celé dni posedávať a žobrať. Vždy mal pre každého z nich v miešku na páse medenú mincu. Z vlastných prostriedkov postavil lazaret pre zomierajúcich na mor a podporoval kláštory v meste. Pred bránou vlastného domu nechal denne variť teplé jedlo pre chudobných a pocestných. Horúčkovito pracoval a stále premýšľal o Diablových slovách „Vraždou to začalo a vraždou to musí aj skončiť.“ Nerozumel tomu. Má niekoho zabiť, či obetovať Diablovi? Nie, to by Boh nikdy neschválil. Pochopil to až raz pri omši v mestskej katedrále na Veľkú noc. Ježišova obeta. Celé to začalo dávať zmysel. Musí obetovať svoj život, aby zachránil svoju dušu. Samovražda je ale zlá v očiach Boha, tak ani tak to asi nemá byť. Po chvíli premýšľania to to však do seba zapadlo. Pred očami sa mu odvíjali obrazy. Prečo si ho otec vzal z ulice, prečo v ňom rozdúchaval lásku k umeniu, prečo nebránil jeho ctižiadostivosti a prečo mu po tom, ako to všetko vyšlo pri zomieraní ďakoval. Ďakoval mu za to, že on vykúpil jeho dušu a prevzal na seba ťažobu jeho hriechov. Nebol v tom nič zákerné, len našiel spôsob ako to vyriešiť a naviac, mladý sochár mal možnosť sa slobodne rozhodnúť. Od tohto momentu sa mu vrátil pokoj do života.

Založil sochársku školu, a prijal do nej desiatku talentovaných chlapcov. Roky plynuli a z chlapcov sa stali sochári. Vyrastali spolu, boli súťaživí a majster ich súťaživosť podporoval. Občas, keď chlapci šli spať, cítil vo vzduchu slabý závan síry. Vtedy vedel, že Diabol je na blízku. A tiež vedel, že Diabol vie, že už našiel spôsob ako ich dohodu zrušiť. Majster si bol skoro istý, že niektorý z mladíkov už diabla požiadal o pomoc. Keď si to uvedomil, prestal na to konečne myslieť a nechal veci plynúť. Zahĺbil sa do práce a začal dobre spávať. Všetko okolo neho sa akosi dostávalo do normálnych koľají. Človek, žijúci obyčajný život by bol v tomto bode ochotný uveriť, že bude konečne kľud. Sochár mal však v živej pamäti slová Boha, že on to musí ukončiť, ak si praje aby veci dopadli podľa jeho predstáv. Preto už vo svojej veci nerobil nič a len čakal. Čakal a čas si vypĺňal prácou.

A jednej temnej noci na konci chladnej jesene sa dočkal. Vlastne to cítil už od rána, len čo sa zobudil. Na veľkej chodbe, idúc do dielne pocítil vôňu lúčnych kvetov. Najprv sa zháčil. Lúčne kvety tu a teraz na začiatku zimy? Ale v okamžiku sa mu v hlave vybavila tvár mnícha z rímskej dielne. Pochopil, že je prítomný aj Boh. Prestúpila ním radosť. Znamenať to mohlo len jedno. V blízkom čase sa to stane, a Boh bude pri tom. Ten deň už nepracoval, zašiel k svojmu právnikovi a bankárovi a spísal závet. Majetok rozdal po lazaretoch, kláštoroch, a nechal aj svojej sochárskej škole, ktorú previedol pod správu mesta. Večer si ľahol spokojne spať.

Zobudila ho prudká bolesť pod rebrami. Úplne ho paralyzovala. Nikdy predtým nemal predstavu, aká veľká a kruto iná je bolesť pri tom, keď vám niekto vo vnútri hrude hľadá rukou tlčúce srdce. Aké strašné je, keď ho ranou pod rebrami vytiahne, podrží v dlani a prudko zovrie. Krv hnaná posledným stiskom do tela človeka preberie a naposledy nakopne. Je to ako vedro studenej vody do tváre po prepitej noci. Asi preto, keď jedným ťahom noža utnú všetky žily a tepny, sa ešte chvíľu nič nekoná. Človek stále cíti a vníma. Majster videl svoje tlčúce srdce v rukách jedného zo svojich chlapcov. Díval sa na neho až do chvíle, kým mu zrak nezhasla ostrá špička noža. V tej chvíli sa posadil. Teda stále nehybne ležal, ale jeho duch ľahko vstal a poodstúpil od postele dalej ku stene.

Rozbesnený chlapec na ňom sedel a vylupoval mu oči. Potom sa pokúsil odrezať ruky. Nešlo mu to, a celé ich dorezal. Majstrovi stojacemu opodiaľ prešlo mysľou, že je tých rúk strašná škoda a že tak zničené už nikdy nebudú schopné vytvoriť krásne veci. Zrejme si to uvedomil aj chlapec a obrátil sa k telu majstra. Zúrivo doň bodal nožom. Desať, dvadsať, stokrát. Majster, ktorý sledoval celú scénu z povzdialia necítil nič, len sklamanie nad tým ako chlapec stratil nad sebou kontrolu.

„Nie je ako ty,“ ozval sa mu za chrbtom známy hlas a mäkká ruka mu objala rameno. Z tieňa rohu spálne vystúpil brat františkán. Usmial sa a pokračoval: „V tom čo ten chlapec robí je hlboká nenávisť a zloba, zbytočná zloba, závisť a potreba ti ublížiť. Nepochopil to. Chce od teba viac, ako môže dostať. Nechcel len Tvoje nadanie, ale chcel Ťa aj ponížiť, mať nad Tebou moc. Nestačilo mu Ťa zabiť, chcel Ťa aj ponížiť a zničiť. Pre mňa je táto hra od samého začiatku prehratá. Chceš vidieť ako to s ním dopadne?“ Majster zamyslene prikývol. Mních si vyhrnul široký rukáv sutany a položil majstrovi na čelo otvorenú dlaň. V mysli sa mu striedali scény. Najprv obraz šialeného chlapca, ktorého nájde ráno sluha pri zohavenom tele majstra, inkvizičný súd, mučenie a hranicu. Tvár inkvizítora hneď spoznal, a ani ho to veľmi neprekvapilo. Sám Diabol v dominikánskej sutane búchal kladivkom po stole, a volal po spravodlivom treste pre vraha. V inkvizičnom väzení mal sutanu kňaza, a dával chlapcovi rozhrešenie, a mal dokonca pocit, že aj vojak v brnení, čo fakľou zapaľoval hranicu mal jeho tvár A keď videl plamene stravujúce za strašného revu chlapcovo telo nevdojak ho striaslo. Mních zložil ruku z majstrovho čela.

„Musí to tak byť Otče? Nejde to nejak zvrátiť?“ spýtal sa majster sochár so smútkom v hlase a hľadel na mladíka, ktorý stále bodal do jeho nehybného tela.

„Nie majster sochár. Ty si bol od začiatku ako Tvoj otec. Išlo Ti, aj keď nesprávnym spôsobom o umenie. A na tvorenie tak nádherných vecí môžeš mať schopnosti len odo mňa, alebo od Neho. Nevybral si si práve najlepšie, ale stále si si bol vedomý ich ceny. Veľmi skoro si prekukol našepkávačove úmysly a stále Ťa trápilo, čo si urobil otcovi. Možnosť Ti dať šancu spasiť svoju dušu som sa rozhodol pre Tvoj pocit viny a všemožnú snahu to v mojich očiach inak nahradiť. Všetko si pochopil až vtedy na Veľkú noc po tom, čo som Ti trošku napovedal.“ Boh sa milo pousmial. „Obeta môjho milovaného syna si nájde cestu ku každému vnímavému srdcu. Aj k Tvojmu. Tento chapec nechcel schopnosti pre umenie samo, ale v jeho srdci vyklíčila, pričinením Diabla túžba po moci a ovládaní druhých. Všetko bolo v ňom zatiaľ len v zárodku, ale bolo to tak ďaleko od pôvodného úmyslu, že som to nemohol nechať pokračovať ďalej. Narušilo by to rovnováhu. Bolo v ňom od samého začiatku najhoršie zlo – nadutosť a pýcha, to čo Teba veľmi rýchlo opustilo. Som na teba synu hrdý,“ povedal Boh a v tej chvíli mal podobu jeho otca. Majster sa pousmial. V absolútnom tichu a tme ktorá ho v okamihu obklopila ho preťal ostrý lúč zlatistého svetla. Naposledy sa otočil a pozrel na svoje zohavené telo. Nad kľačiacim mladíkom stál Diabol. Bol oblečený do plamenného odevu, v ktorom ho videl po prvýkrát. Pozeral priamo na majstra. Nad otvorenou dlaňou pravej ruky mu vo vzduchu stála ich zmluva. Diabol luskol prstami druhej ruky a pergamen vzbĺkol. V okamihu sa zmenil v prach. Diabol si sňal z hlavy klobúk hlboko sa uklonil a rukou s klobúkom opísal oblúk až po zem. Chvíľu tak zotrval, potom náhle zmizol. Do dverí spálne vkročil sluha a zdesene vykríkol. Majster sochár sa otočil vykročil do svetla a jeho duša bola ľahká a čistá, ako letný vánok.