Slovenskí novinári, po ktorých sa zľahla zem

Marcel Samuhel

Marcel Samuhel sa narodil 27. augusta 1963 v Bratislave. V 80. rokoch minulého storočia vyštudoval žurnalistiku a už ako študent sa zúčastňoval viacerých pochodov a tajných seminárov proti komunistickému režimu. „Už na vysokej škole som sa zapojil do najrôznejšej činnosti proti vtedajším, komunistickým poriadkom. Zúčastňoval som sa na mnohých stretnutiach a schôdzach často v neznámych bytoch, kam sme chodievali nebadane po dvoch, troch, na prednáškach vtedajších disidentov. Riskoval som vyhodenie zo školy, a to lepením plagátov po Bratislave za prepustenie bratislavskej päťky na slobodu, účasťou na sviečkovej akcii, na nitrianskej púti, ako i vedením manifestácie študentov 16. novembra 1989 v Bratislave. Nie, nechcem sa teraz ukázať hrdinom. Bol som vtedy študentom žurnalistiky a vedel som, že je niečo zapáchajúce v tomto štáte,“ cituje novinára disident Vladimír Pavlík.

V roku 1986 začal pracovať v denníku Práca, kde pracoval až do roku 1993. Po zmene režimu sa zameriaval na témy spojené s ŠtB, komunistické zločiny a hlavnou témou boli neobjasnené úmrtia kňazov.

Najčastejšie písal o úmrtí ilegálne vysveteného kňaza Přemysla Coufala z roku 1981. V článku s názvom “Znásilnená pravda“ z roku 1992, spochybňoval tvrdenia Generálnej prokuratúry SR, že príčinou smrti bola samovražda. Na tento článok dostal od GP SR spätnú väzbu, v ktorej článok označili za nebezpečné zasahovanie do prokuratúry.

Posledný článok na túto tému vyšiel 19. februára 1993 v denníku Slovenský denník. Niesol názov “Vražda, alebo samovražda?“ a Samuhel ho napísal pod pseudonymom Ján Zelený. V článku upozorňuje na nezrovnalosti v prípade Přemysla Coufala a priamo tam menuje príslušníkov ŠtB, ktorí mali byť za jeho smrť zodpovední. Posledná veta článku znie: „A keby sa mi náhodou niečo stalo, odkazujem GP SR, že nemám úmysel spáchať samovraždu.“ 

Nanešťastie netrvalo dlho a posledné slová 29-ročného novinára sa stali pravdivými. Marcel Samuhel zmizol počas vysokohorskej túry na Štrbské pleso, keď sa oddelil od svojho kamaráta. Pátrali po ňom desiatky vysokohorských záchranárov aj dobrovoľníkov, no po Marcelovi akoby sa zľahla zem. V roku 2009 bol oficiálne vyhlásený za mŕtveho a po 20 rokoch bol jeho spis o zmiznutí skartovaný.

Paľo Rýpal

Investigatívny novinár 39-ročný Paľo Rýpal bol považovaný za jedného z najodvážnejších slovenských novinárov. Venoval sa témam, ktorým sa väčšina radšej vyhýbala, ako je korupcia, prepojenie mafie a politikov alebo nelegálnych činnostiach vplyvných ľudí. 

Bohužiaľ, Slovensko o tohto talentovaného novinára prišlo 22. apríla 2008. V tento deň muž zmizol z povrchu zemského a nikto, ani jeho rodina, o ňom viac nepočuli. „Za pár dní bude 16 rokov, čo sme sa naposledy objali, zasmiali a lúčili s tým, že veď sa zase stretneme. Ale Tvoj únos a potom vražda nám prekazili naše plány… Ten, kto dal príkaz na Tvoju likvidáciu, si nezaslúži iné, ako skúsiť si takéto utrpenie na vlastnej koži,“ napísala Rýpalova sestra na Facebooku. 

„Je mi to ľúto, ale iné východisko som nenašiel,“ bol rukou napísaný odkaz, ktorý našla majiteľka ružinovského bytu, v ktorom žil. Rovnako nechal aj pokyny na likvidáciu osobných vecí a svoje mačky odkázal jeho priateľke. Po zmiznutí sa našlo zopár svedkov, ktorí ho mali vidieť v Štúrove. 

Po čase sa ozval svedok, tvrdiaci, že novinára stretol 25. alebo 26. apríla 2008 v jednom z bratislavských pánskych podnikov. „Povedal, že sa volá Paľo Rýpal, novinár. Bol vystresovaný a zarastený. Stále dookola hovoril o tom, že vypátral kauzu a chcú ho zabiť. Vravel, že sa vrátil naspäť do Bratislavy, lebo na juhu Slovenska ho objavili. Stále dookola opakoval, že ho chcú zabiť. Tvrdil, že žijeme v dobe, kedy štát vie, že váš chcú zabiť, no nič s tým neurobí. Nebál sa mafie, bál sa štátu.“ Táto výpoveď rovnako nikam neviedla. 

Podľa reportérov zo Startitup sa mal Rýpal v čase zmiznutia venovať prípadu nezvestnej matky dvoch detí, 37-ročnej Kataríny Hrozányovej. V jej zmiznutí a neskoršej vražde mali byť zapletení členovia mafiánskych gangov Takáčovcov a Sátorovcov. 

Miroslav Pejko

Ďalším nevyjasneným prípadom zmiznutia investigatívneho novinára je prípad 27-ročného Miroslava Pejka. Pejko začínal svoju kariéru v MY – Banskobystrické noviny, neskôr sa stal editorom Hospodárskych novín, kde sa zaujímal o závažné ekonomické a energetické témy. 

Novinár bol naposledy videný 17. marca 2015 okolo 13-tej hodiny, keď odišiel zo svojho bratislavského bytu na Železničnej ulici, v ktorom býval s dvoma spolubývajúcimi. Pri odchode si so sebou nevzal žiadne osobné veci, ako mobilný telefón alebo doklady. Podľa kamarátov to vypadalo, že si iba niekam nachvíľu odskočil, pretože bol naľahlo oblečený a nechal zapnutý počítač. Jeho nezvestnosť nahlásila nasledujúci deň kamarátka Zuzana Hudáková. 

Na verejnej facebookovej stránke Hľadáme Miroslava Pejka sa v nasledujúcich mesiacoch objavili informácie o tom, že ho niekto niekde videl, ale žiadna stopa dodnes nikam neviedla.

Ján Kucniak

Najznámejší prípad “likvidácie“ novinára, ktorý vie “viac akoby mal”, je vražda Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej. Hrôzostrašný prípad otriasol nielen celým Slovenskom ale aj svetovými médiami. Kuciak pracoval ako investigatívny reportér pre Aktuality.sk a zameriaval sa na korupciu, daňové podvody, netransparentné štátne zákazky alebo napojenie významných politikov na mafiu. 

Snúbenci boli nájdení zastrelení v ich dome vo Veľkej Mači potom, ako ich rodičia nahlásili na políciu, že sa s nimi nevedia niekoľko dní skontaktovať. Po odhalení pozadia smrti nevinných mladých ľudí sa začali po Slovensku organizovať najmasovejšie protesty od časov Nežnej revolúcie a občania žiadali odstúpenia vtedajšieho premiéra Roberta Fica, ministra vnútra Roberta Kaliňáka a ďalších politikov, čo sa im nakoniec podarilo. 

Z dvojnásobnej vraždy boli nakoniec odsúdení podnikateľ Marián Kočner, ktorý sa Kuciakovi niekoľko mesiacov pred zabitím vyhrážal, Alena Zsuzsová, Zoltán Andruskó, Tomáš Szabó a Miroslav Marček.