Rwandská genocída
Šarlota Formanová
Od genocídy v Rwande uplynulo už viac ako 30 rokov, no s jej následkami sa mnoho obyvateľov vyrovnáva dodnes. Počas tzv. stodňovej genocídy bolo zavraždených približne 800-tisíc ľudí, mužov, žien aj detí. Prečo vlastne k tomuto hroznému masakru došlo?
Aj keď ku genocíde došlo v roku 1994, na pochopenie všetkých súvislostí, prečo k nej došlo, sa treba vrátiť až o niekoľko desiatok rokov späť, kedy nad Rwandou prebralo kontrolu Belgicko.
Na začiatku 30. rokov 20. storočia Belgicko zaviedlo v Rwande trvalé rozdelenie obyvateľstva do troch etnických skupín, Hutuovia (cca 84%), Tutsiovia (cca 15%) a Twaovia (cca 1%). Každý občan dostal preukaz totožnosti s označením, do ktorej skupiny patrí.
Tutsiovia boli považovaní za nadradenejších od ostatných skupín, lebo podľa starých legiend boli potomkami migrantov z Etiópie, čo im zabezpečovalo lepšie práce a ekonomické zabezpečenie už od čias Rwandského kráľovstva v 18. storočí.
Po 2. svetovej vojne, Hutuovia začali rozvíjať emancipačné hnutie proti ich znevýhodňovaniu oproti Tutsiom. Na stranu Hutuov sa postavilo aj mnoho katolíckych misionárov, čo viedlo k vytvoreniu početného hutuovského duchovenstva a vzdelanej elity.
Vplyv Hutuov rástol a snažili sa vydobiť si nezávislosť podľa vlastných podmienok.
1. novembra 1959 bol zástupca náčelníka Hutuov napadnutý podporovateľmi pro-tutsijskej strany. Muž prežil, no začali sa šíriť zvesti, že bol počas napadnutia zabitý. Na “vraždu“ odpovedali Hutuovia protestami a následnými nepokojmi, ktoré vyvrcholili do Rwandskej revolúcie.
V tejto dobe mali Hutuovia plnú podporu Belgicka. Hutuovia postupne nahradili väčšinu Tutsiov na armádnych postoch a vo vláde. V roku 1962 bol zosadený tutsiovský kráľ Mutara III. Rudahigwa a vznikla nezávislá republika na čele s Hutumi. Tutsiovia vo veľkom utekali z krajiny a do roku 1964 opustilo krajinu približne 300 000 Tutsiov.
V nasledujúcich rokoch prešla Rwanda niekoľkými zmenami a po vyhlásení novej ústavy nastala stranícka diktatúra (vláda jednej strany).
Medzitým sa v Ugande formovala skupina zložená z asi 4000 rwandských tutsiovských utečencov, známa ako Rwandský vlastenecký front (RVF), pod vedením Freda Rwigyema. Ten bol v októbri 1990 zabitý a jeho zástupcom sa stal Paul Kagame.
Pod vedením Paula Kagameho sa skupine podarilo dostať z Ugandy do Rwandy cez pohorie Virunga na severe krajiny. Najskôr RVF viedol s vládou partizánsku vojnu a po vytvorení viacstraníckej koaličnej vlády v roku 1992 začali rokovať o prímerí. Do krajiny dorazila aj UNAMIR, mierová sila zriadená OSN pre Rwandu.
Napriek tomu, že nie všetci Hutuovia s mierom súhlasili, bola podpísaná Arušská dohoda a RVF bola udelená účasť na národnom zhromaždení.
Zo začiatku krajina viacej ekonomicky prosperovala a násilie páchané na Tutsioch sa znížilo. Nanešťastie, stále bolo mnoho extrémisticky zmýšľajúcich Hutuov, známych ako akazu. Jednou z popredných osobností akazu bola prvá dáma, manželka vtedajšieho prezidenta Juvénala Habyarimana, Agathe Habyarimana. Fakt, že práve prezident sa obklopoval extrémistami, nedal veľkú nádej Tutsiom, ktorý boli v krajine utláčaní.
11. októbra 1990 vtrhli akazu do obce na západe Rwandy, kde pod ich vedením prebehol pogrom (násilná vzbura s cieľom zmasakrovať alebo vyhnať etickú alebo náboženskú skupinu), pri ktorom zomrelo 383 Tutsiov.
V tom istom roku začal vychádzať časopis Kangura, propagujúci nenávisť proti Tutsiom.
Rok na to vznikla silno pravicová politická strana Koalícia na obranu republiky, ktorá aj keď bola prepojená s vládnucou stranou tvrdila, že prezident je na Tutsiov moc “mäkký“. Niekoľko extrémistov vo vláde začalo plánovať sprisahanie voči prezidentovi, pretože sa obávali, že by mohol dať Tutsiom viacej priestoru vo vláde.
Taktiež vznikla aj Hutu Power, etnická rasistická ideológia presadzujúca nadradenosť Hutuov nad Tutsiami a Twami. Práve “nadradenosť“ im mala dávať právo vraždiť alebo inak likvidovať ostatné etnické menšiny.
Extrémisti stále organizovali pogromy, ktoré vyvrcholili v januári 1993, keď Hutuovia masovo vyvraždili 300 Tutsiov.
Do tej doby hutuovská armáda vyzbrojovala civilistov zbraňami, ako napríklad mačetami a cvičila mladých Hutuov ako bojovníkov proti RVF a Tutsiom.
Hlavným dodávateľom a financovateľom zbraní a extrémistických médií bol multimilionár Félicien Kabuga. Podľa viacerých zdrojov mal financovať dovezenie 500 000 mačiet, použitých pri genocíde a podnecoval nenávistné verejné prejavy vysielané rozhlasovou stanicou Radio Television Libre des Milles Collines (RTLM) a v časopise Kangura.
Za svoj podiel na Rwandskej genocíde bol obžalovaný v niekoľkých bodoch obžaloby, ako napr. sprisahanie s cieľom spáchať genocídu alebo zločiny proti ľudskosti. Avšak, skôr ako ho stihli zatknúť sa Kabugovi podarilo z Rwandy utiecť a na úteku bol dlhých 26 rokov. Aj keď bol celú dobu na zozname najhľadanejších ľudí sveta, podarilo sa ho chytiť až v roku 2020 v meste neďaleko Paríža. Bohužiaľ v tom čase mal už 87 a trpel demenciou. Kvôli tomu nebol schopný postaviť sa pred súd a za svoje činy nebude nikdy pykať. Dnes má 92 rokov a svoj život si dožíva na slobode. Viac o Félicienovi Kabugovi sa môžete dozvedieť v dokumentárnom seriály World’s Most Wanted.
6. apríla 1994 bolo zostrelené lietadlo s prezidentom Juvénalom Habyarimanom. Na palube sa nachádzal aj prezident Burundi Cyprien Ntaryamira a niekoľko ďalších ľudí. Všetci na palube zomreli.
Vyšetrovanie zhodenia lietadla trvalo niekoľko rokov a počas toho sa na ňom vystriedalo viacero sudcov. Niekoľko ľudí tvrdilo, že za pád lietadla môže Paul Kagame a RVF, iní zase tvrdili, že za tragédiu môžu hutuitský extrémisti, pretože raketa, ktorá zasiahla lietadlo pochádzala z vojenskej základne, ktorú mala pod kontrolou rwandská armáda a prezidentova garda, píše web Britannica. Vyšetrovanie bolo uzavreté v roku 2018 a pre nedostatok dôkazov nebol nikto obvinený.
Po prezidentovej smrti mala nad Rwandou prevziať kontrolu premiérka Agathe Uwilingiyimana, avšak skôr než prišlo k prebratiu moci bola premiérka aj so svojim manželom a desiatimi belgickými vojakmi, ktorí jej boli pridelení ako ochranka,
zavraždená prezidentskou gardou na čele s plukovníkom Théonesteom Bagosoramom. Hneď potom bolo zavraždených ešte niekoľko významných politikov a novinárov, ktorí by mohli zabrániť alebo zmierniť nasledujúce udalosti. Toto všetko sa udialo v noci zo 6. na 7. apríla.
Nasledujúci deň sa začala genocída. Ako prví boli vyvraždení vyššie postavení Tutsiovia a Hutuovia, ktorí nemali v úmysle ísť proti Tutsiom. Ďalej začali kontrolovať preukazy s etnickým zaradením, aby sa obete masového vraždenia dali ľahšie identifikovať. Okolo hlavného mesta Kigali boli postavené zátarasy a každý kto nepatril k Hutuom bol zavraždený.
Ku vraždeniu, znásilňovaniu, mrzačeniu, okradnutiu alebo ničeniu majetku Tutsiov oslovovali civilistov pomocou médií a hlavne rádia RTLM. „Niekto ich musí všetkých vyhubiť. Vymazať ich z ľudskej pamäti. Vyhubiť Tutsiov z povrchu zemského,“ zaznelo v jednom z vysielaní.
Mnoho mládežníckych skupín bolo vyzbrojených samopalmi AK-47, ktoré im zabezpečili Hutu Power.
RVF obnovil svoju ofenzívu (útok) a obsadil severnú časť Rwandy.
Z Kigali sa rozkazy posielali na miestne úrady po celej krajine a vodcovia miest a obcí museli nariaďovať civilistom, aby sa zapojili do genocídy. Ten kto rozkaz odmietol vykonať bol odvolaný a ľudia, ktorí chránili svojich priateľov alebo rodinu z rady Tutsiov boli považovaní za zradcov, za čo zaplatili životmi.
8. apríla bola vymenovaná dočasná vláda s novým prezidentom, no zmena v krajine nenastala a genocída bola čoraz brutálnejšia.
Medzi najhoršie masakre počas stodňovej genocídy patria masaker detí v kostole Pallottines Gikonde, kde prišlo o život 110 osôb a masaker v Nyarubuye, kde za jeden deň zomrelo asi 20 000 tutsijských civilistov.
Propagované bolo tiež masové znásilňovanie. Znásilňované boli nie len tutsiovské ženy, ale aj muži alebo hutuovské ženy, ktoré mali nejaký vzťah k Tutsiom. Tí, ktorí sa na znásilňovaní nechceli podieľať, boli nútení zvrátené akty pozorovať.
Hutuskí extrémisti prepustili z nemocníc stovky pacientov nakazených AIDS a vytvorili tzv. jednotky pre znásilňovanie. Cieľom malo byť nakaziť čo najviac Tutsiov a tí mali zomrieť “pomalou a neúprosnou smrťou“.
Taktiež vo veľkom dochádzalo k mrzačeniu pohlavných orgánov obetí, či už za pomoci mačiet, nožníc, vriacou vodou alebo kyselinou.
Odhadovaný počet obetí masového znásilňovania sa odhaduje medzi 250 000-500 000.
Nemožno zabudnúť aj na obeti na strane príslušníkov Twa. Aj keď oni neboli cieľom genocídy, o život prišla jedna tretina Twaov, z 30 000.
O zástavu hrozného vyhubovania Tutsiov sa pokúšal RVF na čele s Paulom Kagamem. Tým sa postupne podarilo prievziať kontrolu nad severom krajiny a snažili sa nadviazať spojenie s ich jednotkami, ktoré ostali uväznené v Kigali.
Postupne sa im darilo postupovať južnejšie k hlavnému mestu.
Počas apríla sa UNAMIR pokúšal o prímerie v krajine, no Kagame odmietol prestať bojovať, pokiaľ neprestane zabíjanie.
Postupne sa RVF dostal na tanzánsku pohraničnú oblasť a neskôr do mesta Gitarama, v ktorom sídlila dočasná vláda. Tá bola nútená presťahovať sa do mesta Gisenyi na severozápade.
Napriek tomu, že vláda mala prevahu v počte ľudí aj zbraní, RVF postupne takticky získaval nadvládu nad väčšinou územia Rwandy a taktiež sa k nim pripájali preživší Tutsiovia.
Podľa Roméa Dallaireho, veliteľa UNAMIR, bol Kagame “majstrom psychologickej vojny“. Kagame využil skutočnosti, že vláda sa viac sústredila na genocídu, než na ochranu územia. Týmto spôsobom bol schopný 4. júla dobyť hlavné mesto a o dva týždne neskôr aj Gisenyi, v ktorom sídlila dočasná vláda.
Členom dočasnej vlády nezostávalo nič iné než utiecť do Zairu (dnešné Kongo) a celú Rwandu okrem juhozápadu, ktorú obsadili francúzske sily OSN, prenechali Kagamemu a RVF.
Počas Rwandskej genocídy prišlo o život asi 800 000 ľudí (niektoré zdroje uvádzajú až 1 milión). Väčšinu obetí tvorili Tutsiovia, no straty boli aj na stranách Hutuov a Twaov.
Podľa historičky a aktivistky za ľudské práva mal RVF na svedomí približne 30 000 obetí, avšak presné čísla nie sú známe, pretože nová rwandská vláda (RVF) zakázala ďalšie forenzné vyšetrovanie. RVF zároveň tvrdí, že vraždy mali na svedomí nedisciplinovaní nováčikovia, ktorí boli následne potrestaní.
Nová vláda hlásala rovnosť pre všetkých Rwanďanov, no napriek tomu utieklo asi 2 milióny Hutuov do okolitých štátov. „V Zaire prítomnosť utečencov pomohla rozpútať dva medzinárodné konflikty a prebiehajúce povstania, počas ktorých zomrelo viac ako 5 miliónov ľudí,“ píše web Holocaust memorial museum.
Sedem mesiacov po ukončení genocídy bol zriadený Medzinárodný trestný tribunál pre Rwandu, ktorý mal za úlohu postaviť pred súd osoby obvinené z vysokej úrovne trestných činov. Obžalovaných bolo 93 osôb a z toho 62 bolo odsúdených za zločiny súvisiace z genocídou. Medzi odsúdenými boli vysoko postavení vojenskí a vládni predstavitelia, politici, podnikatelia a náboženskí a mediálni vodcovia.
Prelomové bolo odsúdenie vydavateľa novín Kangura a majiteľa rádia RTLM. Bolo to po prvýkrát od Norimberského procesu, čo medzinárodný súd obvinil média za účasť na masových zverstvách.
Mimo vysoko postavených ľudí bolo obvinených niekoľko stoviek tisíc civilistov. Súdny systém však nedokázal každého obvineného súdiť samostatne, preto bol obnovený systém Gacaca, pri ktorom bolo odsúdených asi 10 000 osôb.
Počas genocídy prišla Rwanda asi o 40% obyvateľov (smrť, útek) a mnoho ľudí bolo traumatizovaných spôsobom, že nevedeli normálne fungovať. Vo veľkom sa rozšírili pohlavné choroby a znásilnené ženy praktizovali samovoľné potraty.
Aj napriek obrovskej traume. ktorou si krajina prešla, Rwanda pod vedením Paula Kagameho a RVF začala prosperovať. Od roku 2006 do roku 2011 sa miera chudoby znížila z 57% na 45% a dĺžka života sa predĺžila o priemerne 20 rokov.
Do dnešnej doby vládne nepretržite RVF na čele s Paulom Kagamem, napriek tomu, že Rwanda je demokratický štát s voľbami. Aj keď väčšina hlasov pre RVF je od Tutsiov, má aj značnú podporu od Hutuov.