Podpaľačka Eva Kováčová: V ústave pre slabomyseľných upálila 26 žien
Šarlota Formanová
Píše sa 1. november 1984. Zverenkyne Ústavu sociálnej starostlivosti v Měděnci sa práve chystajú do postelí a poobedná zmena sa strieda s nočnou. Nič nenasvedčuje tomu, že by táto noc mala byť iná než ostatné, až do tej doby, než zdravotné sestry nezapočujú z prvého poschodia krik a následné „Horí!“.
Sestry okamžite utekajú na poschodie a vidia ako sa z horiacej drevenej skrine valí čierny oblak dymu. Oheň sa snažia uhasiť vodou, no požiar sa rýchlo šíri a nevedia ho zastaviť. Jedna z dvoch sestier na nočnej smene uteká zavolať hasičov, avšak zistí, že na číselníku pevnej linky je visiaci zámok. Ten tam dal riaditeľ, aby si zamestnankyne nemohli počas pracovnej doby vybavovať osobné telefonáty. Uteká teda z ústavu, ktorý leží na okraji Měděnca zalarmovať pomoc do obce.
Na pomoc príde Jaromír Pokorný, člen tamojšej Pomocnej stráže Verejnej bezpečnosti a pár ďalších mužov.
V rovnakom čase, druhá sestra, ktorá ostala v ústave, našla kľúč od pevnej linky a pokúsila sa zavolať hasičov. Bohužiaľ neúspešne. Začala preto postihnuté ženy vynášať z ústavu sama, no mnohé z nich sa vracali naspäť dovnútra, lebo si mysleli, že ich sestra budí na pravideľnú nočnú toaletu.
Na ohlasovňu požiarov do neďalekých Vejprtov sa dovolá až Jaromír Pokorný po príchode do ústavu, viac ako pol hodinu od začiatku požiaru. Ešte pred profesionálmi sa na miesto dostaví sedem dobrovoľných hasičov, medzi nimi je aj riaditeľ ústavu Jiří Tišler. „Že horí mi telefonoval pred polhodinou kolega Jindřich Kilián. Keď som videl, že budova je zamorená dymom a požiar sa rozšíril, išiel som autom do Rudých dolov v Měděnci pre dýchacie prístroje a ďalších kolegov, dobrovoľných hasičov,“ informoval riaditeľ ústavu ostatných hasičov, ktorí postupne prišli z viacerých neďalekých miest a dedín.
Bohužiaľ, oneskorený príchod hasičov a potrebných prostriedkov, 32 minút od začiatku požiaru, nebol jediným chybným momentom v tomto prípade.
Podľa svedectiev niektorých hasičov bol príjazd požiarnych jednotiek značne ovplyvnený hustou hmlou a nedostatkom vody z miestnych zdrojov, najmä z hydrantov. Veľkú časť vody preto museli doviesť v cisternách z Rudých dolov, vzdialených 2 kilometre.
„Trapná situácia! Keď sme natiahli hadice, tak vodič požiarneho vozu z Vejprt nemohol uviesť do chodu čerpadlo a nedokázal vadu odstrániť. Preto sme nemohli hasiť vnútri budovy. Všade vládol chaos,“ opísal situáciu hasič z Rudých dolov.
Krátko pred pol 12 si požiar všimol čašník z neďalekého hotela Praha, Petr Jarolím. Bez váhania utekal v pracovnej uniforme (biela košeľa, nohavice a polobotky) na miesto činu.
Pred horiacim ústavom uvidel chaoticky pobehujúcich hasičov a zverenkyne ústavu. Väčšina žien mala na sebe iba nočné košele a mnohé z nich sa váľali po zemi.
Čašník si myslel, že bude iba pomáhať bezvládnym ženám dostať sa do bezpečia. Pravda však bola iná. Napriek hluku všade naokolo započul volanie o pomoc z prvého poschodia. Keď zistil, že profesionáli sa na horné poschodie nechystajú, sám po rebríku vyliezol hore a vyniesol von 15 žien, ktoré by inak boli odsúdené na krutú smrť.
„Najskôr som nemal potuchy, že vnútri niekto je. Keď som pribehol bližšie, videl som, že z izby číslo dva šľahali plamene, Boli jasne červené a všade bol dym. Vedľa, v okne vpravo, to bola izba číslo tri, ako mi neskôr povedali, stáli v okne zverenkyne a kričali ‘Pomoc, pomoc! My sa dusíme!’,“ nadiktoval Petr Jarolím do zápisnice. K tomu ešte dodal: „Spoločne s Jozefom Valešom a Zdeňkom Tišlerom sme dali z požiarneho auta dolu rebrík a pristavili sme ho k oknu izby číslo tri. Ja som dovnútra vliezol sám. Oni dvaja ostali dole a držali rebrík. Keď som vstúpil do izby, dvere na chodbu boli zhorené. V izbe boli tri postele, ktoré už horeli. Vnútri boli zverenkyne, celkom štrnásť. Niektoré sedeli na posteliach, iné ležali a niektoré stáli uprostred miestnosti. Keď som vošiel dovnútra, všade bol dym. Niekoľko zverenkýň sa mi zavesilo na krk s tým, že majú strach a chcú, aby som ich ochránil. Podarilo sa mi ich zhromaždiť do rohu a k oknu, čo najďalej od ohňa. Pozrel som sa na posteľ, ktorá už horela, a tam pod prešívanou dekou som uvidel ešte jednu zverenkyňu. Okamžite som ju vytiahol a po rebríku som ju pomaly spúšťal dolu. Potom aj ďalšie. Väčšinou som ich musel nútiť, aby zliezli, pretože boli v šoku. Na izbe som sa zdržal presne hodinu a štvrť, pokiaľ sa mi nepodarilo dostať poslednú zo zverenkýň na rebrík. V tej dobe sa už prepadol horiaci strop. Bolo to v tom mieste, kde ležala posledná zverenkyňa. Potom som už vyliezol aj ja.“
Nemožno však tvrdiť, že všetka záchranná práca ostala na čašníkovi. Hasiči pomáhali obete požiaru evakuovať ako sa len dalo, no do vyššieho poschodia sa odvážil málokto.
Niektorí boli cynickí a z ich poznámok bolo jasné, že im na životoch bezbranných pacientok extra nezáleží. „Jedna zverenkyňa sa strachom pokáľala a vyzliekla sa len do pyžamovej blúzky. Keď som sa ju snažil vysadiť k rebríku, išlo to ťažko, pretože bola obézna. Tak som ju jednou rukou chytil okolo pásu, druhou okolo nohy a takto som ju posúval na rebrík. Jeden z hasičov, na mňa začal kričať, aby som prestal s tým sexom a nie aby som ju v tom okne pretiahol.“
Zopár hasičov bolo pristihnutých pri vykrádaní plechových skríň sestier a chovankýň ústavu.
Zachránené ženy boli postupne evakuované a dočasne umiestnené v domove dôchodcov Dukla vo Vejprtoch. Dve boli prevezené do nemocnice, no 26 bezvládnych tiel ležalo pod troskami ústavu.
Medzi obeťami boli Marika Balogová, Eva Bernátová, Romana Bílá, Marie Bohuslavová, Jindra Dvořáková, Miroslava Francová, Jana Fusová, Jolana Gažiová, Jana Hackerová, Jiřina Hanzlíková, Marie Jirátová, Hana Křelinová, Marie Misáková, Jaroslava Nedbalová, Marie Nováková, Eva Nováková, Stanislava Ondráčková, Anna Patková, Eva Pexová, Blanka Suchá, Zuzana Šelová, Zuzana Turínová, Ivana Vlčková, Miroslava Vinclerová, Alena Vyčichalová a Hana Werdanová.
Vyšetrovanie sa začalo hneď nasledujúci deň, 2. novembra 1984. Vyšetrovatelia najskôr vypočuli zamestnancov ústavu a chovankyne.
Výpovede zamestnancov boli často protichodné a na povrch vyplávali rôzne osobné nevraživosti. Polícia si vypočula množstvo historiek, dokonca aj o tom, ako jedna z vychovávateliek mala mať lesbický pomer so zverenkyňou Evou Kováčovou. Toto tvrdenie bolo neskôr vyvrátené.
V jednom sa však zamestnanci zhodovali. Podľa ich slov nikdy nemali protipožiarne školenie a nevedia používať hasiace prístroje.
S postihnutými ženami bola komunikácia ťažšia vzhľadom na ich mentálny stav.
Vo výpovediach z oboch strán sa však jedno meno opakovalo častejšie než ostatné - Eva Kováčová.
Eva Kováčová sa narodila 21. marca 1968 v Starom Sedlišti a bola druhá najstaršia zo siedmich detí. Rodičia sa do Česka prisťahovali niekoľko rokov pred jej narodením zo slovenskej obce Šahy.
Eva bola už od narodenia nechcené dieťa. Ako novorodenca ju našla susedka odloženú v pivnici a predala ju úradom. Odtiaľ putovala do dojčenského ústavu, kde sa o ňu dôkladne starali, no neskôr ju vrátili naspäť rodičom, čo bola obrovská chyba.
Otec bol tyran, ktorý fyzicky aj psychicky napádal nielen matku, ale aj deti. Dokonca bol súdne trestaný za sexuálne zneužívanie Evinej sestry. Zo začiatku pracoval ako robotník, avšak práca mu nevoňala, a tak rodina žila zo sociálnych dávok. Matka bola zamestnaná v papierňach, no väčšinu času bola na materskej.
„Rodina obýva starý dom na nádraží v Okounove, okolie nepôsobí dobrým dojmom. Kováčovci obývajú štyri miestnosti, z toho jedna je kuchyňa. Byt je zariadený starým najnutnejším nábytkom. Všade je plno špiny a neporiadku. V kuchyni je kopa neumytých riadov, všade je zima a kúri sa iba v jednej miestnosti. V mieste bydliska rodina nemá dobrú povesť. Zo šetrenia je zrejmé, že neporiadok a špina sú v byte trvalého rázu,“ napísali do hlásenia sociálne pracovníčky na jednej z pravidelných kontrol.
Postupom času Eva začala pravidelne utekať z domu a tvrdila, že sa nemôže pozerať na to, ako otec všetkých mláti a sú “samá krv“. Otec chcel totiž deti udržať doma iba kvôli sociálnym prídavkom.
Úradom nakoniec došla trpezlivosť a odobrali Evu rodičom zo starostlivosti a poslali ju do diagnostického ústavu. Zistilo sa, že je rozumovo podpriemerná a zanedbaná. Následne bola zbavená školskej dochádzky, kvôli čomu nemohla byť umiestnená v klasickom detskom domove.
„Rok 1981 strávila ako ťažko zanedbané dieťa v psychiatrickej liečebni pre deti v Ročove. Lekári ju označili za ťažko zanedbanú a rozumovo podpriemernú. Pri jednaní v prítomnosti otca Eva predstiera slabomyseľnosť. Nevie, či je dievča alebo chlapec. Nepozná žiadne farby, nevie, ako sa volá a tak ďalej. Keď bol otec poslaný von, hneď vedela presne koľko má rokov, číta, píše, vie o súrodencoch. Vie kde býva a na otázky odpovedá zrozumiteľne a zreteľne,“ vyjadrila sa k prípadu Evy vtedajšia vedúca oddelenia starostlivosti o deti Okresného národného výboru v Chomutove Věra Babková.
Z chovania Evy bolo jasné, že mentálne je zdravá aj keď problémová. Na otázku, prečo bolo dievča následne umiestnené do Měděnca medzi invalidné a mentálne postihnuté ženy, odpovedala Věra Babková v skratke “lebo pre ňu nebola žiadna kolonka“, píše magazín deník.cz. Takže namiesto toho, aby dostala pomoc, ktorú naozaj potrebovala, bola dopovaná liekmi na upokojenie. „Buď zničí ona nás, alebo my ju,“ tvrdil personálu ústavu jej ošetrujúci psychiater Jozef Jonáš.
Tento prístup mal však na mladé dievča opačný účinok. Bola stále agresívnejšia a začala z ústavu utekať naspäť domov.
Po všetkých výpovediach sa vyšetrovatelia zamerali na Evu ako na hlavnú podozrivú. „Dôvodom jej jednania by mohla byť žiarlivosť, eventuálne nejaký konflikt s personálom. Kováčovú poznám ako veľmi prefíkanú a rafinovanú osobu, ktorá vzhľadom ku svojej nevzdelanosti prekvapivo logicky myslela a bola schopná logicky zapierať svoje prehrešky, aj keď bola pri nich priamo pristihnutá,“ vypovedal vyšetrovateľom doktor Jonáš.
Netrvalo dlho a Eva sa k činu priznala. Potvrdila, že zapálila župany visiace v drevenej skrini na poschodí a prádlo nachystané na pranie v prádelni na dolnom poschodí. Taktiež tvrdila, že požiar nespôsobila sama, no pomohla jej pacientka Monika Mešová. Tá svoju účasť na hroznom čine poprela, no tvrdila, že videla Evu ako zakladá požiar. Vyšetrovatelia jej verili.
Nasledujúci deň po priznaní sa na mieste činu konala rekonštrukcia, pri ktorej podpaľačka podrobne opísala svoje činy. Ako dôvod uviedla, že sa chcela dostať preč z ústavu.
17. novembra bola prevezená do väzby, kde podstúpila ďalšie psychologické vyšetrenia. Podľa súdnych znalcov je Eva deprimovaná, sebestredná a impulzívna so skratovými reakciami. V priebehu jej života malo prísť k psychopatizácii osobnosti, prejavujúcou sa neadekvátnymi reakciami, agresiou a hystériou.
Zároveň popri vyšetrovaní hlavnej vinníčky bol vyšetrovaný aj zásah hasičov. Podľa Pražského celoštátneho veliteľstva hasičov bol zásah neorganizovaný a bola to skôr práca jednotlivcov než organizovanej skupiny. Nebol ustanovený veliteľ, nebol prevedený riadny prieskum objektu a nebolo zaistené ohrozenie osôb. Škoda bola vyčíslená na 1 373 242 korún.
Dvaja hasiči, Zdeněk Tišler a Alfred Windisch, boli obvinení z trestného činu obecného ohrozenia.
Trestné vyšetrovanie sa začalo aj voči viacerým zamestnancom ústavu. Vedúca výchovy Eva Gallová a vychovávateľka Zdeňka Pokorná boli odsúdené na 1 rok za nedovolené tresty voči zverenkyniam.
Bývalú vedúcu výchovy Hanu Šafaříkovú, ktorá už v čase tragédie v ústave nepracovala, odsúdili na 9 mesiacov, taktiež za používanie nepovolených trestov.
Svoj rozsudok si mal vypočuť aj riaditeľ ústavu Jiří Tišler, ten ale počas vyšetrovania zomrel.
16-ročná Eva Kováčová odišla od súdu s maximálnym možným trestom - 5 rokov. Vzhľadom na jej problémové správanie aj počas pobytu vo väzení, vyšla von až v roku 1993, teda po 9 rokoch. K prepusteniu jej pomohla Prezidentská amnestia Václava Havla. Medzi prehreškami bolo aj založenie požiaru priamo v cele.
Po prepustení sa Evy ujal jezuitský farár František Lízna.
Eva sa v nasledujúcich rokoch nechala preoperovať na muža a začala si hovoriť René Lízna. Priezvisko si zvolila z vďaky ku farárovi, ktorý ju prijal.
Nasledujúcich 10 rokov žil René s partnerkou Alenou, švagrinou farára Františka. Aj napriek veľkým životným zmenám sa jeho život neobrátil k lepšiemu. Spoločné spolunažívanie s Alenou bolo problémové a toxické, hlavne kvôli Reného správaniu. Alena nakoniec vzťah ukončila a odišla do Kanady.
René vzápätí podpálil ich spoločný byt. Polícii tvrdil, že chcel spáchať samovraždu a udusiť sa dymom. Po tomto incidente skončil opäť v psychiatrickej liečebni, kde strávil nasledujúcich 9 rokov.
V roku 2014 súd plánoval Reného prepustiť, no on sám sa tohto kroku obával.
„Nie som pripravený žiť mimo ústavu. Nie som schopný nič plánovať. Necítim sa na to, aby som bol prepustený, pretože neviem kedy ukončím svoj život. Nedokážem povedať, či spácham samovraždu za týždeň alebo za mesiac. Už skôr som rozmýšľal, že by som skočil pod vlak,“ adresoval svoje slová novinárovi Petrovi Podroužkovi, s ktorým bol v kontakte.
Práve s týmto novinárom sa René po 30 rokoch vrátil na miesto tragickej udalosti.
„Nemôžem sa nikomu poriadne pozrieť do očí. Mám na svedomí veľa ľudí,“ boli Reného posledné slová.
25. júla 2014, presne 30 rokov po katastrofe, pri ktorej prišlo o život 26 nevinných obetí, René spáchal samovraždu skokom pod vlak. Telo sa našlo až 1. novembra.
Podľa tragickej udalosti je natočený film Requiem pro panenku, kde si hlavnú úlohu zahrala Aňa Geislerová.
