František Tégler sa narodil 29. marca 1952 v Dolnom Kubíne. Bol jeden z ôsmich detí vo veľkej rodine prisťahovalcov z Rumunska, ktorí sa asi pred dvesto rokmi prisťahovali na Slovensko. Kvôli jeho ľahkej debilite s ťažkosťou ukončil päť ročníkov základnej školy. Nakoniec sa vyučil za krajčíra. Bola mu diagnostikovaná disociálna a schizoidná porucha osobnosti. Bol agresívny, výbušný, nezdržanlivý a nerešpektoval základné spoločenské normy. V mladosti pracoval ako pomocný robotník v lese, neskôr robil závozníka pre ČSAD v Dolnom Kubíne a nakoniec sa zamestnal ako chovateľ ovcí na družstve v Pucove.
Svoj prvý násilný trestný čin spáchal päť dní pred svojimi sedemnástimi narodeninami v marci 1968. V ten deň bol vonku so svojimi kamarátmi. Vonku stretli bratov Kolčákovcov, ktorí si práve išli, do lesa Stráň, zastrieľať z lukov aj so svojim kamarátom 12-ročným Martinom S. O pár hodín neskôr sa František s kamarátmi rozišiel a každý išiel svojou cestou. Františkovi sa ešte nechcelo ísť domov, tak sa rozhodol ísť do lesa sa pozrieť na chlapcov ako strieľajú. Keď bratia Kolčákovci odišli domov František s Martinom ešte ostali vonku a túlali sa lesom. Počas túlania začal František pociťovať vzrušenie. Nechápal tomuto pocitu. Nebol homosexuál a nikdy nič takéto nezažil. Vzhľadom na jeho poruchu osobnosti nedokázal svoje pudy potlačiť a rozhodol sa uspokojiť ”svoje chúťky”.
Vzal Martina na miesto, o ktorom vedel, že naň nikto nechodí a prikázal mu vyzliecť nohavice a ľahnúť si na zem. Martin nechápal prečo by to mal urobiť, ale nenamietal. František si ľahol na Martina a pokúsil sa mu strčiť pohlavný úd do análneho otvoru. Počas tohto aktu mu spôsobili viaceré zranenia ako poranenie rektálneho otvoru, sliznice a rozsiahle vonkajšie aj vnútorné krvácanie. Martin nevedel, čo to malo znamenať a ani sa na to nepýtal. Pokračovali ďalej v túlaní sa po lese. Pomaly sa stmievalo a Martin sa začal obávať, že ho matka vyhreší pokiaľ nebude do šiestej doma na večeru. V tej chvíli sa František zľakol, aby Martin nepovedal matke, čo sa stalo. Zo strachu sa ho rozhodol zabiť. Na krk mu dali slučku z lana, druhý koniec priviazal o strom a postavil ho na peň zo starého stromu. Keď sa František uistil, že lano je dobre pripevnené, podkopol Martinovi kolená. Jeho smrť trvala asi desať minút.
Po vražde sa František vybral domov s tým, že telo ”odprace” nasledujúce dni podľa toho, ako bude mať čas. Doma sa choval ako obvykle. Navečeral sa a po večeri s matkou hrali karty. Okolo deviatej hodiny večer ku nim prišla Martinova matka a pýtala sa, či František nevie kde je jej syn. Odpovedal, že ako sa začalo stmievať, išiel každý svojou cestou.
V noci sa Martina do lesa vydal hľadať jeho otec so susedmi. František ich zobral na miesto, kde Martina videl naposledy. Viedol ich však na opačnú stranu lesa, preto v noci nič nenašli. Telo našla až polícia na ďalší deň ráno pri rozsiahlejšom pátraní. Ihneď zatkli Františka za podozrenie z vraždy. Ten sa ku všetkému priznal. Najskôr čin ľutoval, neskôr sa plač zmenil v agresiu. Vzhľadom na svoj nízky vek bol odsúdený iba na sedem rokov väzenia nepodmienečne a na ochranné liečenie v trvaní osemnásť mesiacov.
Vo väzení sa choval agresívne a problémovo. Stodvanásť krát bol disciplinárne trestaný. Dva roky pred koncom trestu napadol spoluväzňa, ktorého zmlátil a skopol zo schodov. Za tento čin ublíženia na zdraví bol odsúdený na ďalších deväť mesiacov. Na slobodu sa dostal po deviatich rokoch ako 27-ročný.
Po návrate domov sa nasťahoval naspäť ku svojej matke. Tá mala niekoľko pôžičiek, ktoré bolo treba splácať a tak si musel urýchlene nájsť prácu. Zamestnal sa ako chovateľ ovcí v JRD. Matke odovzdával celú svoju výplatu a denne dostával vreckové pätnásť korún. Tie mu sotva vystačili na cigarety a kvôli tomu si narobil dlhy u kolegov.
10. marca 1979 František s kolegami desiatoval a navrhol, aby si kúpili fľašu vodky na zahriatie. Všetci súhlasili a začali sa skladať na fľašu. Jeden z kolegov, Ján Kaco, povedal, že im peniaze prinesie dodatočne, lebo má pri sebe iba veľké bankovky. Aby mu verili, ukázal všetkým sedemtisíc korún, ktoré si požičal od sestry na nákup stavebného materiálu. Materiál mal ísť kúpiť cestou z práce.
František celý deň nedokázal myslieť na nič iné, len na Janove peniaze, ktoré by vedeli vyplatiť nielen jeho dlhy, ale aj všetky pôžičky jeho matky. Rozhodol sa teda tieto peniaze ukradnúť. S iným kolegom si vymenil službu, aby mohol ostať v práci aj cez noc a tak si zabezpečiť alibi.
Okolo piatej hodiny popoludní Ján odišiel z práce. František ho prenasledoval so sekerou v ruke, ktorou ho chcel omráčiť a peniaze ukradnúť. Asi stopäťdesiat metrov pred dedinou, v ktorej Ján žil ho František napadol. Ten však ”neomdlel” ako bolo plánované a začal utekať preč krížom cez pole. Vtedy uvidel Františka a začal kričať ”Ľudia pomoc!”. Keď si František uvedomil, že ho Ján spoznal, vedel že ho bude musieť zabiť. Minimálne štyri krát ho udrel do hlavy tupou stranou sekery. Potom ho okradol a vrátil sa do práce, akoby sa nič nestalo.
Ráno cestou z práce stretol Janovu manželku. Pýtala sa ho či nevidel Jana, lebo sa celú noc nevrátil domov. Odpovedal nie a vraj ho to ani nezaujíma. Nadránom našiel Janove telo jeho brat. Polícia začala vypočúvať kolegov. Od nich sa dozvedeli, že v deň Janovej smrti František vrátil peniaze všetkým, ktorým dlžil aj keď predtým tvrdil, že žiadne nemá. Ešte v ten deň ho zatkli. V maštali za pecou našli krvavú sekeru a gumáky. Stopy krvi našli taktiež na Františkovom oblečení. Na tvári mal drobné rany a škrabance.
Po takmer presne jedenástich rokoch bol František uznaný vinným zo svojej druhej vraždy. Súd ho odsúdil na trest smrti a 25. septembra 1980 bol rozsudok vykonaný.
