V januári 1990 sa začalo postupné prepúšťanie väzňov v rámci rozsiahlej amnestie novozvoleného prezidenta ČSFR Václava Havla.
Amnesia sa mala týkať približne dvoch tretín väzňov z celého Československa. Prehlásenie o amnestii bolo vyhlásené koncom decembra 1989. Od tej doby sa začali „drobné“ protesty a hladovky vo viacerých nápravných zariadeniach. Všetko to vyvrcholilo v Nápravnovýchovnom ústave v Leopoldove, v podobe najväčšej väzenskej vzbury, akú si Slovensko a Česko pamätá.
V roku 1990 sa v Leopoldovskej väznici nachádzalo približne 2500 odsúdených. Po prvotných amnestiách sa na slobodu dostalo asi 650 z nich. Pre zvyšných odsúdených platil voľnejší režim, ako napríklad žiadne osobné prehliadky alebo neozbrojení dozorci. Veľkej časti recidivistov to však nestačilo. Rozhodli sa teda držať hladovku. Netrvalo dlho a dozorcom sa podarilo hladovku zastaviť.
Väzni začínali byť nepokojnejší a agresívnejší. 1. marca sa v časti zvanej Hrad zabarikádovalo viac než 200 väzňov a vyhlásili hladovku. Postupne sa pripájali ďalší, až pokiaľ sa im nepodarilo násilne vytlačiť všetkých príslušníkov väzenského zboru a obsadiť celú ubytovaciu časť.
Od 15. marca sa situácia výrazne zhoršovala. Vzbura vyvrcholila 28. marca, keď odsúdení podpálili strechu Hradu. Taktiež k bráne VIII. oddielu premiestnili fľaše s plynom a založili pod nimi oheň, informuje TASR. Príslušníci ústavu vyjednávali s odsúdenými hodiny. Tí sa odmietali podrobiť.
„Hlásenie nadriadenému: stratili sme zdravotné stredisko, odsúdení vyhnali referentov režimu, vyliezli na strechu a chcú z nej skákať od 12-tej do 15-tej hodiny, ak sa niečo neurobí (v parlamente) s recidívou. Odkazujú: „Ešte máte dva týždne, ak sa nezačne konať, Leopoldov bude horieť a bude krviprelievanie. Sme odhodlaní na všetko, lebo sa neplnia sľuby. Stále neprišiel Červený kríž a špecialisti na väzenstvo z iných krajín,“ čítal zo svojho denníku vtedajší riaditeľ Leopoldovskej väznice Oto Lobodáš pre denník Pravda.
Po 6-tich hodinách museli zasiahnuť príslušníci jednotiek rýchleho nasadenia a ozbrojených zložiek Federálneho ministerstva vnútra a Zboru nápravnej výchovy. Po 3 hodinách sa im podarilo dostať situáciu pod kontrolu. Pri vzbure prišiel o život 1 väzeň a ďalších 30 ľudí bolo zranených.
O rok neskôr, sa o útek z Leopoldovskej Väznice pokúsilo niekoľko odsúdených na čele s Tiborom Polgárim.
23. novembra 1991, po sčítavaní väzňov požiadal Tibor Polgári dozorcu o otvorenie mreží, aby mohol do schránky hodiť list. Pretože táto požiadavka nebola nijako neobvyklá, dozorca mu bez váhania otvoril. V tej chvíli sa Polgári s ďalším väzňom, Milošom Urigom, vrhli na dozorcu a dobodali ho na smrť. Ich cesta smerovala do kancelárie, v ktorej sa nachádzalo niekoľko ďalších dozorcov. Recidivisti na úteku ich brutálne zbili, zviazali a ukradli im uniformy, 2 samopaly a 4 pištole. Pri predieraní sa ku slobode, sa utečencom postavil do cesty väzeň, ktorý sa ich snažil zastaviť. Za tento „akt odvahy“ schytal guľku. Keď sa dostali k bráne, zranili niekoľko dozorcov a štyroch zabili.
Po úteku z ústavu ukradli auto, na ktorom chceli ujsť cez Poľsko do Austrálie. Prvým autom havarovali pri Trnave. Ďalšie auto ukradli vodičovi, ktorý sa pri nich zastavil aby sa uistil, že sú všetci v poriadku. V tomto aute tiež nepobudli dlho, lebo im došiel benzín. Nejakú dobu blúdili po Trnave. Nakoniec sa rozhodli ísť vlakom. Bohužiaľ nasadli do zlého vlaku a po pár hodinách sa ocitli naspäť v Leopoldove.
Po odsúdených bolo vyhlásené pátranie. Ukryli sa teda na poľnohospodárskom družstve v Žlkovciach. Tam ich objavili zamestnanci družstva a zavolali políciu. Po príchode na miesto úkrytu nastala prestrelka. Všetci utečenci boli zadržaní.
“Tí, čo vtedy slúžili v zbore, zažili túto smutnú udalosť a zúčastnili sa prenasledovania vrahov na úteku, nikdy nezabudnú. Ako čierna mora sa nám občas obnovujú spomienky, ako sme museli po príchode do služby po vyhlásení zvozu obchádzať mŕtve telá zavraždených kolegov a priateľov. Vtedy sme mali všetci jediné odhodlanie – dolapiť vrahov a vrátiť ich tam, kam patria. Podarilo sa to v priebehu 24 hodín. Táto smutná udalosť nech je mementom a výstrahou pre terajších príslušníkov zboru,“ povedal zástupca veliteľa pátracej skupiny Vladimír Mužík.
V roku 1992 súd rozhodol o trestoch všetkých siedmich mužov. Tibor Polgári, Ondrej Harvan a Miloš Uriga dostali doživotie. K svojim pôvodným trestom dostali Dalibor Bajger a Václav 15 rokov, Vladimír Duda 13 rokov a Bartolomej Botoš 18 rokov odňatia slobody.
O Leopoldovskej vzbure bol v roku 2019 natočený film Amnestie. Taktiež sa prípadu venujú v dokumentárnom seriály Najväčšie kriminálne prípady Slovenska.
