Mrazivá záhada Ďatlovovej výpravy
Šarlota Formanová
Písal sa rok 1959, keď v ruskom pohorí Ural záhadnou smrťou zomrelo deväť členov skúsenej vysokohorskej turistickej skupiny. Za dlhých 65 rokov od tragédie vzniklo mnoho teórií čo sa v osudný deň mohlo stať. Bola to nepriazeň počasia, útok mimozemšťanov alebo sa niekto týchto mladých ľudí zbavil zámerne?
Pôvodnú skupinu tvorilo desať členov: Igor Ďatlov (23), Jurij Dorošenko (21), Ľudmila Dubinina (20), Georgij Krivoniščenko (23), Aleksander Kolevatov (24), Zinaida Kolmogorova (22), Rustem Slobodin (23), Nikolaj Thibeaux-Brignolles (23), Semjon Zolotarjov (28) a Jurij Judin (21). Všetci boli študentmi alebo absolventmi Uralskej technickej univerzity v Jekaterinburgu, až na Semjona Zolotarjova, ten bol horský sprievodca.
Na cestu sa vydali 23. januára 1959. Celá výprava mala trvať tri týždne a cieľová destinácia bola hora Otorten vysoká 1234 m. n. m. Prvé dva dni cestovali vlakom zo Sverdlovska cez Serov a Ivdeľ do osady Vižaj. Pešiu túru započali 27. januára. Hneď na ďalší deň sa však od skupiny musel oddeliť Jurij Judin, kvôli zhoršenému zdravotnému stavu – ischias. V tej chvíli netušil, že si zachránil život.
Zo začiatku išlo všetko tak ako malo, no postupom času začali byť podmienky menej priaznivé. V niektorých oblastiach výška snehu dosahovala až 1,22 metra a teplota klesala ku viac než -24°C. Väčšinu výpravy išli po vychodených cestičkách Mansiov. „Mansi sú ľudia zo Severu. Malý národ Khanti-Mansi v Salekharde s 8-tisíc obyvateľmi. Veľmi zaujímaví a jedineční ľudia, ktorí obývajú polárny Ural, v blízkosti regiónu Ťumeň. Majú písaný jazyk a na lesných stromoch zanechávajú charakteristické znaky,“ píše sa v jednom z nájdených denníkov.
„Chôdza je dneska obzvlášť náročná. Nevidíme stopu (pozn. po Mansioch), musíme sa občas brodiť. Nemôžeme prejsť viac ako 1,52 km za hodinu,“ zaznamenal Igor Ďatlov v denníku 31. januára 1959.
Podľa dyatlovpass.com prešli nasledujúci deň iba 2 km. Stan na prenocovanie si rozložili asi 18 km od Otortenu, na svahu kopca Kholat Syakhl nazývaného Mŕtva Hora. Taktiež si tam nechali zásoby potrebné na spiatočnú cestu. Aj keď táto noc mala byť jedna z najchladnejších, skupina chcela podľa denníkov vyskúšať “chladný nocľah“, a preto nevyužili prenosný kurič, ktorý mali zo sebou.
V denníkoch sa nenašli žiadne záznamy z 1. februára 1959, čo bolo veľmi zvláštne, lebo do tej doby bol každý deň zaznamenaný aspoň zopár riadkami. Našiel sa však satirický leták z tohto dňa, v ktorom skupina píše o existencii snežného muža Yetiho a o tom, že údajne žije na pohorí Ural. Od toho dňa sa už nenašli žiadne stopy, ktoré by mohli vyvrátiť, že práve tento deň bol ich posledný.
Pár dní potom, čo sa Ďatlovova výprava nevrátila naspäť sa začala šíriť panika. Príbuzní zmiznutých turistov kontaktovi základný tábor, odkiaľ skupina vyrazila na výpravu a boli informovaní, že celá situácia je pod kontrolou, no kvôli nepriaznivému počasiu sa termín príchodu oddialil. Netrvalo dlho než nepravdivosť tejto informácie vyplávala na povrch. Príbuzní sa okamžite sťažovali miestnemu šéfovi komunistickej strany a ten pod nátlakom negatívnej publicity zvolal profesionálne pátracie a záchranné tímy. Takisto sa pripojilo aj množstvo dobrovoľníkov a leteckých zložiek.
Pátranie začalo 21. februára 1959. O päť dní neskôr, 26. februára, našla skupina vedená Borisom Slobtsovom opustený stan. Všetkých však šokovala jedna vec a to je, že stan bol rozrezaný zvnútra. Vnútri sa našlo teplé oblečenie, topánky, deky, jedlo, sekera a mnoho ďalších vecí, bez ktorých by v mínusových teplotách ďaleko od civilizácie nikto von nešiel.
Vonku vedľa stanu bola pohodená bunda, cepín a funkčná baterka, všetko patriace Igorovi Ďatlovovi. V snehu bolo zapichnutých osem párov lyží, bez ktorých bol pohyb v takom veľkom množstve snehu extrémne náročný. Hneď na mieste bolo jasné, že keby nastala lavína, tak by lyže určite neostali v nájdenej polohe a rovnako tak aj stan a ostatné veci v okolí, ako aj stopy v snehu.
27. februára, asi 1,5 km od stanu, smerom vedúcim po zanechaných stopách pod veľkým céderom objavili telá Georgija Krivoniščenka a Jurija Dorošenka. Vedľa nich bolo urobené ohnisko. Nasledujúci deň bola nájdená Zinaida Kolmogorova a Igor Ďatlov, obaja bez topánok. Podľa pitevnej správy boli všetky telá zamrznuté, no niektoré zo zranení vyvolávali množstvo otázok. Jurij Dorošenko mal pľúcny edém a pomliaždenie pľúc. Georgij Krivoniščenko si odkusol časť vlastného kĺbu a mal na tele popáleniny 3. stupňa (zrejme od ohňa). Zinaida Kolmogorova mala v driekovej oblasti modrinu, ktorú patológovia prirovnali k tvaru obuška a Igor Ďatlov mal pred smrťou vracať krv. Všetci mali ešte na tele množstvo odrením, menších pomliaždením, škrabancov a modrín. Prvé dve telá boli nájdené vyzlečené skoro iba do spodnej bielizne a bez topánok.
„Krivoniščenko nemá na pravej nohe topánku. Na ľavej nohe má roztrhanú hnedú pokožku. Ďalšia takáto ponožka bola objavená napoly zhorená vedľa ohňa. Na chrbtoch rúk má roztrhnutú kožu. Medzi prstami má krv. Ukazovák je tiež natrhnutý. Koža na ľavej holeni je roztrhnutá a a pokrytá krvou. Na jeho tele už nie sú viditeľné žiadne zranenia. Dorošenko má na nohách vlnené ponožky a cez tieto ešte jednu ľahšiu ponožku. Ucho, pery a nos má od krvi a na ľavej ruke má krvavý prostredník,“ znie časť opisu mŕtvych tiel v oficiálnom spise. Ďalej sa tam píše: „Je možné usúdiť, že medzitým boli pri ohni ďalší ľudia. Našli sme viac rôznych odevov vedľa tiel, ale žiadne iné telá sme nenašli. Stromy pri ohnisku boli orezané nožmi, avšak žiadne nože sme nenašli.“
Vyšetrovatelia našli na mieste nálezu prvých tiel polámané a odrezané vetvy na stromoch až do výšky 5 metrov. Predpokladali preto, že na stromy liezli aby mali lepší výhľad na okolie alebo sa pred niečím snažili chrániť. Vetvy týchto stromov neboli totiž dobré na udržiavanie ohňa a v okolí bolo dostatočné množstvo suchých vetvičiek a vhodnejšieho materiálu na oheň.
O niekoľko dní neskôr, 5. marca, bolo pod vrstvou snehu nájdené telo Rustema Slobodina. Rustem ležal tvárou dolu v snehu, smerom akoby sa snažil dostať naspäť k stanu. Bol o dosť lepšie oblečený ako ostatní mŕtvi a čas na jeho ručičkových hodinách sa zastavili v čase 8:45. Podľa patógov mal na tvári a rukách zranenia typické pri boji na blízko. Niektoré zo zranení si mohol podľa odborníkov muž spôsobiť sám v nejakej forme agónie, ale nie všetky. Najzávažnejšie zranenia boli: krvácanie v spánkových svaloch na bokoch hlavy, dva rovnako dlhé škrabance na čele vzdialené 0,3 cm od seba, modrina na očnom viečku s krvácaním do podkožia, modriny na zápästných kĺboch a zlomenina čelovej kosti.
Zvyšné obete sa podarilo nájsť až za dlhé dva mesiace v máji, keď sa začal topiť sneh. V hĺbke asi 3,5 m pod snehom bol nájdený provizórny brloh z konárov stromov a oblečenia. Brloh bol však prázdny. Rovnako ako aj pri predchádzajúcom náleze boli konáre odrezané, no našlo sa iba prázdne púzdro od noža. Nôž, sekera ani iný nástroj na rezanie sa nikde v okolí nenašli. Telá zvyšných členov skupiny našli o niekoľko metrov ďalej v potoku.
„Na severozápadnom svahu kopca, asi 50 m od cédra, sme v potoku objavili štyri telá: troch mužov a jednu ženu. Telo ženy bolo identifikované ako Ľudmila Dubinina. Telá mužov nie je možné identifikovať bez ich vybratia z vody. Sú pochované v snehu hlbokom 2,5 m. Muži ležia s hlavami na sever po prúde a telo ženy leží tvárou proti prúdu,“ znie oficiálny záznam.
Pri náleze bolo zistené, že Ľudmile Dubinine chýbajú mäkké tkanivá okolo očí, obočia, pier, nosového mostíka a lícna kosť bola čiastočne odhalená. Mala aj zlomené chrupavky nosa, polámané rebrá a masívne krvácanie do pravej predsiene srdca. Očné buľvy a jazyk chýbali. Oblečenie, ktoré na sebe mala vyžarovalo nešpecifikovanú dávku radiácie.
Semjon Zolotarjov mal podobné zranenia ako Ľudmila. Taktiež mu chýbali očné buľvy a mäkké tkanivá okolo ľavého oka. Mal zlomené rebrá a otvorenú ranu až na kosť na pravej strane hlavy. Na krku mal zavesený fotoaparát, o ktorom Jurij Judin tvrdil, že ho na začiatku výpravy nemal, alebo ho mal ukrytý pred ostatnými. Film v ňom bohužiaľ zničila voda.
Aleksander Kolevatov a Nikolaj Thibeaux-Brignolles boli nájdení v objatí, akoby sa snažili nazvájom zahriať. Aleksandrovi tiež chýbali mäkké tkanivá v oblasti očí a obočia. Mal otvorenú ranu za uchom, deformovaný krk, odhalenú lebku, podkožné krvácanie na viacerých miestach a jeho pokožka mala sivozelenú farbu s fialovým nádychom (nikto iný takéto sfarbenie nemal). Nohavice a časť svetra boli rádioaktívne. Nikolaj mal viacnásobné zlomeniny spánkovej kosti smerujúce až k pravému oku. Na tvári mal taktiež modriny a ranu na predlaktí.
Viacero zranení posledných štyroch nájdených mŕtvol by sa údajne podľa patológov dalo prirovnať k zraneniam spôsobených pri autonehode.
Čo sa teda naozaj v deň tragédie odohralo? V roku 2018 bol prípad oficiálne uzavretý ako “tragédia v dôsledku nepriaznivého počasia“. Za smrť mala byť zodpovedná lavína a zlá viditeľnosť. Podľa vyšetrovateľov najskôr stan zavalila lavína, a preto si z neho “vyrezali“ cestu a utekali čo najďalej preč. Späť k stanu sa už nevrátili lebo viditeľnosť bola údajne iba 16 m a telá boli nájdené v rozmedzí do 1,5 km od stanu a následne všetci zomreli na podchladenie.
S vyjadrením však mnoho ľudí nesúhlasí. Ako to, že skupina skúsených horských turistov utekala smerom, kde nič nebolo a nešli by k provizórnemu skladu, ktorý si spravili niekoľko dní predtým, mali tam všetko potrebné na prežitie a nachádzal sa bližšie? Ďalej treba podotknúť, že svah, pod ktorým mala skupina rozložený stan mal iba 300 m a sklon 16 stupňov, čo znamená, že aj keby sa lavína zo svahu zosunula, nenarobila by život ohrozujúce škody a zahladila by stopy, ktoré boli jasne viditeľné aj po dlhých dňoch.
Existuje viacero teórii, ktoré hovoria, že do úmrtí mohli byť zapletení aj miestni obyvatelia Mansiovia, utečenci z neďalekých gulagov, mimozemšťania alebo spomínaný Yeti. Tiež, že sa členovia výpravy ocitli v zlý čas na zlom mieste a stali sa obeťami vojenských cvičení alebo experimentov.
Práve prepojeniu záhadných úmrtí so štátom sa medzi obyvateľmi Sovietskeho zväzu verilo najviac. Prvou teóriou je, že skupina mohla byť zavraždená utečencami z neďalekých gulagov. V tomto prípade ale nedáva zmysel prečo by nezmizli cenné veci ako peniaze, doklady, jedlo alebo teplé oblečenie. Ďalej sa vraví, že vojaci si mohli skupinu zmýliť z utečencami a zabili ich.
V roku 2018 publikoval bývalý člen KGB a vedúci fakulty Vojenského lekárskeho inštitútu Vladimir Nagaev trojdielnu prácu, v ktorej píše, že skupina zomrela počas národného vedeckého experimentu. V danej oblasti sa údajne mali vypúšťať špeciálne sondy naplnené plynom s rádioaktívnymi izotopmi. Ak by sa obsah sondy uvolnil, chemikálie by spôsobili rovnaké poškodenia ako mali niektoré z obetí (edém pľúc, poškodenie srdca). Túto teóriu podporuje rádioaktívna látka nájdená v oblečení mŕtvych.
Tiež sa povráva, že Semjon Zolotarjov, Aleksander Kolevatov a Georgij Krivoniščenko boli agentmi KGB, ktorí mali odhaliť skupinu agentov CIA. Konfrontácia neprebehla podľa plánu a všetkých zabili.
Tento rok bude 66. výročie tragického konca Ďatlovovej výpravy a či sa naozaj niekedy verejnosť dozvie pravdu je otázne.
