Masová vrahyňa Olga Hepnarová: Posledná popravená žena v Československu

„Som zničený človek. Človek zničený ľuďmi. Mám teda na výber: zabiť seba, alebo zabiť druhých. Rozhodujem sa takto: odplatím sa svojim nenávistníkom. Kebyže odídem ako neznámy samovrah, bolo by to pre vás príliš lacné… Ja, Olga Hepnarová, Obeť vašej beštiality, odsudzujem vás k trestu smrti zrazením a prehlasujem, že za môj život je x ľudí málo.“ Tento dopis napísala iba 22-ročná Olga Hepnarová pred viac ako 50-timi rokmi a do histórie Československa sa zapísala tým najhorším možným spôsobom. Kto je žena, ktorá je známa ako jediná masová vrahyňa na našom území?

Olga sa narodila 30. júna 1951 v Prahe, do dobre situovanej rodiny, ako mladšia z dvoch dcér. Otec bol bankový úradník a matka bola zubárka. Počas skorého detstva pôsobila ako každé iné priemerné dieťa, no netrvalo dlho a začali sa u nej prejavovať psychické problémy. 

Podľa jej vlastných slov, sa k nej rodičia chovali, ako keby nebola ich biologická dcéra. Otec ju často bil. „Všetci dospelí členovia našej rodiny sa ku mne chovali tak, ako keby ma niekde našli. Aj moja staršia sestra sa ku mne chovala negatívne, dokonca nepriateľsky. Už vtedy začalo to, čo pokračovalo natoľko, že zmrzačili moju dušu,“ spomína neskôr pri výsluchu na svoje detstvo.

Keď mala Olga 13 rokov, pokúsila sa o samovraždu predávkovaním meprobamátom. Včas ju zachránila jej sestra, ktorá ju našla v bezvedomí a s krvou vytekajúcou z úst. Po tomto incidente bola prevezená do nemocnice. Odtiaľ bola hospitalizovaná v psychiatrickej liečebni v Opařanoch, kde strávila rok. Pribúdajúcim vekom sa v nej nenávisť k ľuďom stupňovala. Aj napriek všetkým problémom dokončila školu a vyučila sa knihovníčkou. Z Prahy sa presťahovala do obce Oleško, kde žila v malej drevenej chatke. Tejto profesii sa však dlho nevenovala a nakoniec začala pracovať ako vodička v Mestskom dopravnom závode spojov. Od rodičov dostala auto, aby sa podľa ich slov zdokonalila v riadení. 

Tento dar aj tak nebol dostatočný na to, aby sa vzťah medzi Olgou a rodičmi zlepšil. Práveže naopak. Susedia neskôr popisovali, ako boli viackrát svedkami toho, ako Olga vyhnala svoju matku z chaty, keď ju prišla navštíviť a dokonca sa jej vyhrážala zabitím. 

Dňa 7. augusta 1970, sa Olga rozhodla podpáliť rekreačnú chatu v obci Zábrodí, ktorú zdedil jej otec. Uprostred noci poliala dvere chaty benzínom a zapálila ich. Dúfala, že oheň pomôže “rozšíriť“ seno, ktoré bolo v blízkosti. Nevedela, že v tom čase sa vo vnútri nachádza jej sestra a starší manželský pár, ktorí tu býval v podnájme. Manželia sa našťastie zobudili a požiar včas uhasili. 

Z tohto činu Olgu nikto nepodozrieval, pretože v čase zločinu sa údajne mala nachádzať v Prahe. K činu sa priznala až po masakri, ktorý spôsobila o niekoľko rokov neskôr. Ako dôvod uviedla pomstu otcovi. 

V decembri roku 1971 použila neoprávnene služobné auto na osobné účely, kvôli čomu sa ocitla pred súdom. Súd jej udelil podmienku a 10%-nú zrážku zo mzdy. Aj napriek tomu, že bola Olga v podmienke, v práci mala stále problémy a nakoniec dostala výpoveď. Časom predala chatku, v ktorej bývala a presťahovala sa na ubytovňu v Prahe. 

 V tom čase už rozmýšľala akoby sa mohla pomstiť spoločnosti. Sama priznala, že najskôr chcela spáchať masovú streľbu na Václavskom námestí, ale pretože nebolo jednoduché zohnať zbraň, tak od tejto myšlienky upustila. Nakoniec sa rozhodla pre jednoduchšiu variantu a ako zbraň si zvolila auto.

V dopisoch, ktoré Olga pred masakrom adresovala denníku Svobodné slovo a týždenníku Mladý svět uviedla viacero dôvodov, prečo sa k brutálnemu činu rozhodla. Písala o tom, ako ju od detstva bil nielen otec, ale ako bola viackrát napadnutá cudzími ľuďmi. Napríklad, keď mala 11 rokov bola verbálne a fyzicky napadnutá skupinou viacerých chlapcov. V približne v tom istom veku bola zbitá rovesníčkou a v knihovníckej dielni, kde pracovala v roku 1969 mala byť podľa jej slov napadnutá vedúcim súdruhom. „X-krát mi bolo dané na vedomie, že som úbožiak, ktorý nemá v spoločnosti slušných ľudí čo robiť. X-krát ma okoloidúci obchádzali a pľuli na zem pri mne, alebo na mňa. Vo všetkých zamestnaniach som bola verejne pošpinená a ohováraná, vysmievali sa mi a ponižovali ma, snáď okrem PK (Pražské komunikace), kde so mnou jednali slušne,“ pokračuje Olga ďalej v dopisoch. Bohužiaľ, oba dopisy boli doručené až 2 dni po útoku, takže nikto nemohol varovať dané orgány a predísť tragédii. 

Deň “D“ nastal 10. júla 1973. V zapožičanom nákladnom aute Praga RN sa premávala na triede Obránců míru. Túto ulicu si vybrala kvôli množstvu električkových zastávok. Jej cieľ bol jasný. Namieriť autom do jednej zo zastávok a zabiť čo najviac ľudí. Prvýkrát, keď už bola odhodlaná k činu, danú zastávku zablokovala prichádzajúca električka, do ktorej nastúpila väčšina z čakajúcich ľudí. Rozhodla sa teda počkať, než sa zastávka opäť zaplní. Pri druhom pokuse ju už nič nezastavilo. Nákladným autom Olga priamo namierila do davu 25-tich ľudí. 

V prvom momente si prítomní mysleli, že dievča za volantom dostalo šmyk alebo mikrospánok a utekali jej na pomoc. Keď sa jej však príslušník verejnej bezpečnost spýtal: „Čo ste to vyviedla ženská, to ste zaspala?“, Olga mu s kľudom odpovedala: „Nie. Ja som to urobila naschvál.“ Po tejto vete všetci zostali v šoku. 

Neľútostný čin si vyžiadal 8 ľudských životov. Traja ľudia zomreli na mieste a zvyšných 5 zomrelo neskôr v nemocnici. Zranených bolo ďalších 12 osôb. 

Olga bola po útoku okamžite zadržaná. Čin nezapierala a dokonca sa k nemu hrdo hlásila. So svojimi obhajcami odmietala spolupracovať a popierala, že by trpela nejakými psychickými problémami. Toto tvrdenie potvrdil aj znalecký posudok. Na otázku, či ľutuje svojho činu odpovedala: „Trochu ma predsa len mrzí, že tých zabitých nebolo viac. Keby som tak prevalcovala nejakých faganov. Sú zlí, krutí a dospelí ich vychovávajú ku svojmu obrazu. Deti sú malé beštie.“

Rozsudok padol 6. apríla 1974. Olga Hepnarová bola uznaná vinnou z 8 vrážd a 12 pokusov o vraždu a bola odsúdená na trest smrti obesením. Svoj trest prijala bez emócií. Jej matka sa proti rozsudku pokúšala odvolať, no neúspešne. Dňa 12. marca 1975 bola 23-ročná Olga popravená vo veznici Praha Pankrác. 

O prípade najmladšej a jedinej masovej vrahyni na našom území je natočený film Ja, Olga Hepnarová od režisérov Tomáša Weinreba a Petra Kazdy. Taktiež o jej živote napísal knihu Roman Cílek s názvom Olga Hepnarová: Zabíjela, protože neuměla žít.