Joker

Mal to byť iba príjemný filmový večer. Nikto z prítomných nemohol vedieť, že trauma z tohto zážitku ich bude sprevádzať do konca života.

Nadpriemerne inteligentný nádejný neurovedec. Syn matematika a zdravotnej sestry. Všetko nasvedčovalo žiarivej budúcnosti. Bohužiaľ, nie vždy je všetko ružové. 

S psychickými problémami sa 24-ročný James Holmes potýkal už v detstve. Trpel depresiami, samovražednými sklonmi a ako sa zveril psychiatričke Lynn Fentonovej, cudzie mu neboli ani vražedné myšlienky. Keď mal James 11 rokov sa dokonca pokúsil o samovraždu.

Napriek všetkým problémom sa mu v škole darilo. Po strednej škole pokračoval v štúdiu na Lekárskej fakulte University of California, odkiaľ prestúpil na University of Colorado. Tam sa venoval štúdiu neurológie. V roku 2012 jeho študijný výkon klesol. Napokon sa rozhodol ukončiť štúdium.  

Asi mesiac po Jamesovom odchode zo školy spáchal čin, ktorý si väčšina ľudí nevie ani predstaviť. Dňa 20. júla 2012 vstúpil do kina Century 16 v coloradskom meste Aurora, kde sa zrovna premietal film The Dark Knight Rises, oblečený celý v čiernom s plynovou maskou a nepriestrelnou vestou. So sebou si ešte priniesol dva granáty so slzným plynom a niekoľko strelných zbraní. 

Keď sa v kine zhaslo, vstúpil “Joker“ na scénu. Najskôr vypustil slzný plyn, na zmiatnutie a oslepenie divákov. Postavil sa pred filmové plátno a začal páliť po všetkom živom. Zúfalí ľudia sa pokúšali utiecť, alebo sa krčili za sedadlami a snažili sa aspoň trochu skryť. Paľba bola taká silná, že niektoré guľky prešli cez stenu a zasiahli aj ľudí, ktorí sa nenachádzali vo “vražednej sále“. Po masakri sa James vyplížil zadným vchodom von na ulicu, kde ďalej strieľal po každom koho uvidel. Za pár minút po sebe zanechal 12 mŕtvych a 70 zranených. Slobodu si ale masový vrah dlho neužil, keďže ho krátko po streľbe chytila polícia priamo na ulici. Po zatknutí bol James umiestnený do špeciálneho centra, v ktorom bol nonstop sledovaný, kvôli riziku spáchania samovraždy. 

Súdny proces celého prípadu trval dlhé 3 roky. Keďže väčšina masových vrahov zomrie na mieste, buď rukou polície alebo spácha samovraždu. James patrí k “výnimočnej“ menšine masových vrahov, ktorý vlastný masaker prežili. 

Hlavnú rolu v celom prípade hralo duševné zdravie vraha. Na jeho psychologickom posudku sa podielalo až dvadsať psychológov a psychiatrov. Podľa dr. Ragyho Girgisa, docenta klinickej psychiatrie na Katedre psychiatrie Kolumbijskej univerzity a Štátnom psychiatrickom inštitúte v New Yorku, trpí duševnou poruchou asi 25% masových vrahov. Bolo teda dôležité preveriť, či James Holmes trpí nejakou takouto poruchou, ako sám tvrdí. 

Vo svojom denníku, ktorý bol použitý aj ako súdny dôkaz, si James ako budúci neurológ diagnostikoval katatóniu, nadmernú únavu a izolacionizmus. Ďalej písal o časoch, kedy si vytrhával vlasy, obočie a mihalnice. „Toto je moja myseľ. Je skazená. Snažil som sa to spraviť. Urobil som z toho svoje výhradné presvedčenie, ale opraviť niečo, čo je tak rozbité sa ukázalo ako neprekonateľné. Neuroveda sa zdala byť správna cesta, ale nevyšlo to. Nemohol som obetovať svoju dušu, aby som mal normálnu myseľ. Napriek svojim biologickým nedostatkom som bojoval a bojoval.“ zaznelo z Jamesových úst v súdnej sieni. 

James dlhé roky dokázal svoju “osobnosť“ držať pod povrchom, no keď sa s ním rozišla priateľka všetko začalo ísť rýchlo z kopca. Začal plánovať “misiu“ vražedného masového masakru. Nakupoval zbrane a potrebnú výzbroj. Každý jeden krok si pečlivo zapisoval do denníku. Presne vedel čo robí. Dokonca si aj zaobstaral nákresy kina, so všetkými únikovými východmi. 

K prípadu sa vyjadrila aj psychiatrička dr. Lynne Fentonová, ktorá Jamesa liečila pred masakrom. Potvrdila, že James často hovoril o vraždách a zabíjaní. Avšak, podľa nej to neboli dostatočné dôkazy na to, aby ho mohla nahlásiť príslušným úradom. V relácii Smart Talk povedala: “Ak získate dostatok informácií o tom, že niekto chce potenciálne ublížiť niekomu inému, máte povinnosť túto osobu varovať. Ale Holmes nielenže nikdy nespĺňal tieto kritériá, ale ani sa k nim nepriblížil. Varovať niekoho musíte, keď má konkrétny cieľ. Môže to byť konkrétna osoba, ľudia, rodina alebo možno miesto. A tiež to musí byť niečo bezprostredné. Potrebujete vedieť dokázať, že to plánuje urobiť. Toto nie je nejaká vágna myšlienka v ich hlave, že jedného dňa dostanem tú osobu alebo niečo také. A to je všetko, čo kedy Holmes povedal.“ Taktiež ju veľa ľudí obviňovalo, že za spáchaný čin môže práve ona. Keby Jamesa nahlásila, nič z toho by sa nemuselo stať. “Myslím, že po jednej z týchto hrozných udalostí som sa stala akýmsi prirodzeným terčom. Ľudia sa, samozrejme snažia pochopiť, čo sa stalo. Dalo sa tomu nejako zabrániť? A tak hneď, ako počuli o psychiatričke, ktorú navštevoval predtým, začali rozprávať, že to musí byť jej chyba. Musela o tom vedieť. Mohla tomu zabrániť. Už som nemohla zostať vo svojom dome. Bolo to pre mňa naozaj smutné. V skutočnosti som na chvíľu opustila Colorado, kým bolo najhorúcejšie. Keď trochu vychladli, vrátila som sa, ale bolo to pre mňa veľmi, veľmi desivé obdobie. A potom to už nikdy nebolo ako predtým.“, dodala Lynne. 

Dr. Reid Meloy a dr. Jeffrey L. Metzner, psychiatri vypovedajúci na súdnom pojednávaní potvrdili Jamesovo “šialenstvo“. Ako konečnú diagnózu označili schizoafektívnu poruchu, čo je ťažká forma schizofrénie. 

„Ani sme nevedeli, že navštevoval psychiatra,“ povedala Jamesova zúfalá matka Arlene pre BBC. Taktiež povedala že svojho syna stále miluje. „Keď sme sa dozvedeli, že odišiel zo školy, boli sme znepokojení a kúpili sme si letenky, aby sme ho navštívili. Mali sme lístky do Denveru 9. augusta 2012. Ale to už bolo neskoro.“ povedal Jamesov zdrtený otec Robert. 

James Holmes bol odsúdený na 12 doživotných trestov, za každú z obetí a k tomu 3318 rokov. Jedná sa o jeden z najdlhších trestov v USA. Znamená to, že James nemá žiadnu šancu aby ešte niekedy v živote opustil brány väznice. 

Prípad Jamesa Holmesa rozprúdil v USA celoštátnu paniku. Ľudia si začali viacej uvedomovať vážnosť duševných porúch. Taktiež si začali viac všímať varovné signály u jedincov trpiacimi psychickými poruchami, aby im bolo možné poskytnúť potrebnú zdravotnú starostlivosť v správnom čase.