Jednoducho nemám rada pondelky

Každoročne sa vo svete udejú desiatky až stovky masových strelieb. Ženských strelkýň je však iba mizivé percento. O to raritnejšie je, keď takýto masaker rozpúta mladé dievča. 

Mala iba 16 rokov. Bola plná hnevu a nenávisti. Po rozvode rodičov žila Brenda Ann Spencer s otcom v San Carlose, mestskej časti San Diega v Kalifornii. Privyrábala si drobnými krádežami a nepohrdla ani drogami či alkoholom. Cudzie jej nebolo ani záškoláctvo. Asi týždeň pred jednou z najväčších udalostí aké si mesto pamätá, povedala svojim spolužiakom: “Chcem urobiť niečo veľké. Niečo, aby som sa dostala do televízie.“

Deň “D“ nastal v pondelok 29. januára 1979. Pre žiakov Cleveland Elementary School to bol bežný začiatok školského týždňa. Všetko sa zmenilo vo chvíli, keď započuli hlasné zvuky. 

Vo chvíli, ako uvideli prichádzajúce výstrely z domu oproti škole, v ktorom býval Wallace Spencer so svojou dcérou Brendou, začali všetci pred školou panikáriť. Nikto nevedel či sa má skôr skryť alebo utiecť. Obe možnosti sa zdali riskantné. Riaditeľ Burton A. Wragg a správca školy Michael Suchar v tom mali “hneď jasno“. 

Vrhli sa pred deti ako živé štíty a snažili sa ich čo najviac ochrániť. Bohužiaľ, obom sa ich hrdinstvo stalo osudným. 

V momente, keď sa na mieste objavili strážci zákona, Brenda bez váhania začala strieľať aj po nich. Pri útoku bol jeden z policajtov postrelený do krku. Našťastie prežil. 

Polícia použila neďaleké smetiarske auto ako barikádu na zabránenie ďalšieho útoku na deti. Táto stratégia fungovala. Ako zázrakom nebolo zabité žiadne dieťa. Zranených však bolo osem detí, jeden policajt a vyhasli životy dvoch obetavých mužov. 

Po masakri sa strelkyňa zabarikádovala v dome. Na miesto činu bol privolaný špeciálny tím SWAT a tím núdzových vyjednávačov. Začal sa dlhý 7-hodinový proces vyjednávania.  

Počas vyjednávania novinár Steve Wiegand zo San Diego Evening Tribune obvolával domy v okolí školy, aby zistil čo sa práve deje. Na jednom z čísel mu telefón zdvihlo mladé dievča, ktoré sa identifikovalo ako Brenda. Podľa knihy, “Nemám rada pondelky: Skutočný príbeh za prvou americkou streľbou v modernej škole”, ich telefonát znel asi takto:

Novinár: “Nepočula si v okolí streľbu, alebo nevieš niečo o incidente?“

Brenda: “Áno. Videla som to celé.“

Novinár: “Nevieš kto to urobil alebo odkiaľ prichádzali výstrely?“

Brenda: “Urobilo to 16-ročné dievča. Adresa je 6356 Lake Atkin Avenue.“

Novinár: “Nie je to tvoja adresa?“

Brenda: “Samozrejme. Kto si myslíte, že to urobil?“, odpovedala a zložila telefón.

Po tomto rozhovore novinár neveril vlastným ušiam a znovu zavolal na rovnaké číslo. “Našťastie“ útočníčka opäť zdvihla. Keď sa jej opýtal prečo to urobila, odpovedala: “Jednoducho nemám rada pondelky. Máte rád pondelky? Urobila som to preto, lebo je to spôsob ako si spríjemniť deň. Nikto nemá rád pondelky.“

Tento telefonát zohral veľkú rolu pri vyšetrovaní aj pri pokuse o podmienečné prepustenie v roku 2005. 

Po dlhých vyčerpávajúcich hodinách sa masová strelkyňa vzdala. Urobila tak po tom, čo jej jeden z vyjednávačov sľúbil burger Whopper z fast-foodového reťazca Burger King. 

Pri prehliadke domu našli vyšetrovatelia veľké množstvo prázdnych fliaš od alkoholu. Strelkyňa však bola “čistá“. Na otázku, ako sa dostala ku zbrani odpovedala, že pušku dostala od otca k Vianociam. Vraj chcela rádio, no miesto toho dostala zbraň. Myslela si, že jej ju otec kúpil preto, lebo chcel, aby sa zabila.

Už pred masakrom trpela depresiou a bola jej doporučená ústavná liečba, ale otec možnosť okamžite zamietol. 

Advokáti Brendy sa niekoľkokrát pokúsili uhrať prípad na nepríčetnosť, no vždy bezúspešne. Aj keď v čase streľby nebola plnoletá, vzhľadom na závažnosť zločinov bola súdená ako dospelá. 

Brenda Ann Spencer bola odsúdená za dvojnásobnú vraždu prvého stupňa a za útok smrtiacou zbraňou na 25 rokov až doživotie. 

Do dnešného dňa jej bolo zamietnutých 5 podmienečných prepustení. Trest si odpykáva v Kalifornskom ústave pre ženy v Corone. 

Masová streľba inšpirovala speváka skupiny The Boomtown Rats Boba Geldofa k napísaniu piesne I Don’t Like Mondays. Pieseň sa držala v rebríčku najpopulárnejších piesní v Spojenom Kráľovstve štyri týždne ako top 1. Taktiež je o incidente natočených viacero dokumentov, napríklad The Killing of America,  alebo britský dokument s názvom I Don’t Like Mondays. V roku 2022 vyšla kniha I Don’t Like Mondays: The True Story Behind America’s First Modern School Shooting od N. Leigha Hunta.