Happy Sindane: Nešťastný osud muža, ktorý tvrdil, že je nezvestný chlapec z Púchova

Písal sa 27. august 1988. Na detskom ihrisku na ulici Komenského v Púchove sa práve hrali bratia Bednárovci, 6-ročný Stanislav a 5-ročný Ľuboš. Bolo práve poludnie a matka zvolala na chlapcov z okna, nech idú domov na obed. Za okamžik už deti boli doma. Vlastne iba jeden z nich. Mladší Ľuboš sa domov nevrátil. Otec sa ho okamžite vydal hľadať, no bezvýsledne. Po chlapcovi sa zľahla zem.

“Doterajším pátraním v mieste bydliska a celom obvode mesta Púchov bolo zistené, že nezvestný maloletý Ľuboš Bednár sa v dopoludňajších hodinách hral so starším bratom v blízkosti obytného domu v Púchove. O 12:00 matka nezvestného z bytu z okna volala obidvoch svojich synov, aby išli do bytu na obed. Starší syn prišiel, ale mladší Ľuboš zostal vonku, pričom svojmu bratovi povedal, že on ide ešte niekde za obytný dom, pri ktorom sa hrali. Keď neprišiel spolu s bratom do bytu rodičov, otec sa ihneď odobral von, kde zistil, že jeho syn sa už pred obytným domom nenachádza. Nezvestného syna najskôr hľadal sám v blízkom okolí, potom s viacerými susedmi a nakoniec keď ho nenašiel, oznámil prípad na OO VB Púchov. Na OO VB boli vykonané prvotné úkony pátrania po nezvestnom chlapcovi bez kladného výsledku. Bola vykonaná pátracia akcia za účasti občanov mesta, príslušníkov VB a pomocných síl,“ cituje policajný záznam puchov.in.

Prípad zmiznutého chlapca sa stal v Československu rýchlo medializovaným. V tej dobe sa nestávalo, že by deti mizli za bieleho dňa. Vyšetrovatelia pracovali s viacerými teóriami, čo sa mohlo s malým Ľuboškom stať. Niekto ho uniesol? Alebo ho zrazilo auto, vodič sa zľakol a vzal telo? Nikto nevie. Isté je iba to, že policajný pes stratil chlapcovu stopu na konci chodníka pri ihrisku. 

“Jeden zo susedov, ktorý chlapca poznal, tvrdil, že ho asi hodinu predtým, keď zmizol, videl vo vchode, iní zas tvrdili, že ho videli sa s niekým prechádzať po moste, ale aj samého vo vlaku, dokonca aj v Nemecku. Všetko je to nepravdepodobné. Po chlapcovi nezostala ani stopa,“ spomína po rokoch policajt Miroslav Jurči. 

O 15 rokov neskôr, v máji 2003, sa na policajnej stanici v meste Bronkhorstspruit v Južnej Afrike prihlásil mladý muž menom Happy Sindane. Tvrdil o sebe, že ako dieťa bol unesený z belošskej rodiny a bol nútený robiť otroka v černošskej rodine. 

Tento prípad vyvolal mnoho otázok a vniesol plamienok nádeje viacerým rodinám z celého sveta, ktoré si mysleli, že by Happy mohol byť ich strateným synom. Jednou z rodín boli aj Bednárovci z Púchova. “Keď som ho uvidela, zostala som šokovaná. Je to prenesmierna podoba. Ale nič ešte nevieme, nič nie je isté. Nechcem hovoriť nič, kým sa nepotvrdí, že je to on,“ povedala matka strateného Ľuboša počas čakania na výsledky testov DNA. 

Po odhalení DNA ostal v šoku celý svet. Ukázalo sa totiž, že Happy nielenže neni synom žiadnej z prihlásených rodín, ale dokonca to ani nie je beloch. Podľa lekárskych správ je mulat, čo znamená, že jeden z rodičov musí byť černoch. Začalo sa teda pátrať po jeho pravej identite. 

Odhalenie pravdy trvalo asi 4 mesiace. Zistilo sa, že Happy sa narodil v roku 1984 a jeho pravé meno je Abbey Mziyaye. Matka bola černoška pracujúca ako slúžka a otec bol s najväčšou pravdepodobnosťou jej zamestnávateľ. Keď mal 6 rokov, matka ho opustila a ujala sa ho žena menom Betty Sindane. Keď o 10 rokov neskôr Betty zomrela, bola to pre Happyho veľká rana. Po jej smrti ho vychovával nevlastný starý otec Koos Sindane. 

Happy bol počas detstva často šikanovaný kvôli farbe pleti. Rozhodol sa preto, vytvoriť si “nový život“ a utiecť pred apartheidom. Jeho snom bolo, že objaví svojho biologického otca, ktorého nikdy nepoznal. Predstavoval si ho ako bohatého belocha, ktorý s láskou privíta svojho dávno strateného syna. Po odhalení pravdy sa však začala pre Happyho nočná mora. Stal sa terčom posmechu a necitlivých rasistických vtipov. Dokonca bol jeho portrét využitý na reklamu pre náterové farby Dulux so sloganom “akákoľvek farba, na ktorú si spomeniete“. Za nemiestnu narážku a nedovolené použitie jeho tváre na reklamu, Happy spoločnosť zažaloval. Súdny spor vyhral. 

Po tomto incidente sa stiahol z verejnosti. Upadol do depresií a svoj žiaľ utápal v alkohole. V priebehu nasledujúcich rokov bol Happy párkrát zadržaný za menšie zločiny. Život sa pre tohto mladého zmenil na utrpenie, z ktorého sa nevedel dostať von. 

Toto prežívanie bohužiaľ netrvalo dlho. O 10 rokov neskôr bolo telo len 28-ročného Happyho nájdené v priekope v Tweefontein. Bol ukameňovaný na smrť. Z vraždy bol obvinený 58-ročný muž, s ktorým sa Happy v krčme pobil o fľašku brandy. 

Happy Sindane chcel iba život, v ktorom by bol milovaný taký aký je a nebol súdený za farbu svojej pleti. Neúmyselná lož bola klinček do rakvy života úbohého chlapca, ktorý chcel byť niekto. 

Tento mesiac ubehne 35 rokov od jedného z najznámejších a najsmutnejších prípadov zmiznutia v našej histórii. Malý Ľuboško sa k rodine nikdy nevrátil a s najväčšou pravdepodobnosťou sa o jeho osude už nikdy nedozvieme.