Eva Mozes Kor: Žena, ktorá prežila holokaust, aby odpustila
Šarlota Formanová
Eva a jej sestra - identické dvojča Miriam, boli odvedené do Osvienčimu, keď mali iba 10 rokov. Ich detstvo bolo plné utrpenia, strát a bolesti. Prišli o domov, priateľov a rodinu. No aj napriek nepriazni osudu v sebe našli silu a odhodlanie prežiť.
Eva Mozes Kor sa narodila 31. januára 1934 v malej dedinke Porț v rumunskej Transylvánii. V dedine boli jediná židovská rodina, čo začali pociťovať na začiatku Druhej svetovej vojny.
Evin otec sa usiloval presvedčiť jej matku, aby emigrovali s celou rodinou do Palestíny, no matka tento návrh rázne odmieta. Vtedy netušila, že týmto rozhodnutím spečatila osud celej rodiny.
V marci 1944 bola celá rodina Mozesových deportovaná do židovského geta v meste Şimleu Silvaniei. Po pár týždňoch boli všetci obyvatelia geta nútení zanechať svoje osobné veci a prichystať sa na cestu do pracovného tábora. V dobytčích vagónoch cestovali štyri dni. Keď konečne zastavili na cieľovom mieste, uvítal ich agresívny brechot psov a nemecké hlasy vydávajúce rôzne rozkazy. V momente, ako Eva s Miriam vystúpili z vagónu, upútali pozornosť dozorcov. Dve malé dievčatká v rovnakých šatách vínovej farby a s vlasmi zapletenými do dvoch vrkočov boli neprehliadnuteľné. Jeden z dozorcov pristúpil bližšie a spýtal sa matky, či sú dvojčatá. Odpovedala áno. To bolo posledné slovo, aké kedy Eva od svojej matky počula. Zvyšok rodiny už nikdy nevidela. "Keď nás ťahal preč, kričali sme a plakali. Prosili sme ho, aby nás nechal s mamou, ale nemecký strážca nám nevenoval ani štipku pozornosti. Vliekol nás ďalej cez kolajnice preč. Otočila som sa a uvidela mamu, ako k nám zúfalo naťahuje ruky a srdcervúco plače. Iný vojak ju chytil za plecia a odhodil opačným smerom. Potom mama zmizla v dave," píše Eva v knihe Dvojčatá z Osvienčimu.
Evu a Miriam odviedli na miesto, na ktorom sa nachádzalo niekoľko stoviek ďalších dvojičiek. Vtedy ešte netušili čo s nimi bude. Nevedeli, že sa dostali pod "ochranné krídla" doktora Josefa Mengeleho.
Mengele experimentoval s dvojičkami ako s pokusnými králikmi. Pichal im injekcie s rôznymi vírusmi, infekciami, robil nedobrovoľné transfúzie a transplantácie orgánov či častí tiel. Každý deň si vymýšľal nové experimenty. Mnoho z detí jeho medicínske postupy neprežilo. Pokiaľ jedna z dvojičiek zomrela, zabil aj druhú, lebo už bola "nepoužiteľná".
Injekcie s neidentifikovateľným obsahom dostávali aj Eva a Miriam. Miriam spôsobili ťažkosti s obličkami. Zostali zakrpatené vo veľkosti 10-ročného dieťaťa. Komplikácie spôsobené pokusmi ju sprevádzali do konca života.
Eva po jednej z injekcií dostala silné bolesti. Pridali sa k nim vysoké teploty, triaška, zimnica a vyrážky. Aj keď sa snažila vyzerať čo najzdravšie, dozorci ju odviedli do ošetrovne, ktorá väčšinou znamenala smrť. Na vlastné uši počula Mengeleho povedať: "Škoda. Je taká mladá a zostávajú jej len dva týždne života." Vtedy sa zaprela a povedala, že všetkým ukáže ako sa mýlia a prežije. Už len kvôli svojej sestre.
Po troch týždňoch bola Eva dostatočne silná na to, aby sa mohla vrátiť k Miriam. Tú rozdelenie natoľko psychicky poznačilo, že z nej zostala iba “prázdna fyzická schránka“. To bol okamih, kedy Eva musela vziať väčšinu zodpovednosti za ich prežitie na seba. Zháňala oblečenie, jedlo a vodu. Takto to išlo celé mesiace.
Postupom času začala Tretia ríša slabnúť. Ľudia v tábore vedeli, že sa blíži koniec vojny. Nacistický vojaci začali evakuovať väzňov a vydali sa s nimi na tzv. pochod smrti. V tábore sa podarilo ukryť asi 7000 väzňom, ktorí tam zostali po odchode nacistov. Medzi nimi boli aj sestry Mozesové. Boj o prežitie však stále pokračoval. Potravín bol nedostatok a nastávala krutá zima.
Všetko sa zmenilo 27. januára 1945. Spása prišla v podobe sovieckych vojakov, ktorí prišli oslobodiť posledných pozostalých v Osvienčime.
Po odchode z tábora smrti boli sestry, ako mnohé z oslobodených židov, umiestnené do kláštora v Katoviciach. Dozvedeli sa, že pokiaľ nemajú nikoho, kto by sa o nich postaral, nemôžu odísť. Po nejakej dobe sa dozvedeli o žene, rodinnej priateľke, ubytovanej v neďalekom kláštore. Na svoju zodpovednosť zobrala dievčatá z kláštora a sľúbila, že im pomôže dostať sa domov.
Po pár mesiacoch sa dvojčatám konečne splnil sen a pricestovali do rodnej dediny. Z domu ostali len holé steny. V tomto okamihu sestrám došlo, že ich predvojnový život je minulosťou. Sú sami, bez rodiny, bez domova. Naposledy chceli nazrieť do prázdneho domu. Keď otvorili dvere, neverili vlastným očiam. Jeden člen rodiny prežil - sučka jazvečíka Lili.
Vojnu v Osvienčime prežili niektorí vzdialenejší členovia rodiny. Sestry sa presťahovali ku svojej tete. Po dlhých mesiacoch pocítili teplo domova.
V roku 1950 sa dievčatá rozhodli emigrovať do Izraela. Nasťahovali sa do mládežníckych osád vybudovaných po vojne pre mladých prisťahovalcov. Obe sestry začali navštevovať školu a pracovať na farme. Miriam sa vyučila ako zdravotná sestra. Eva vyštudovala technické kreslenie. Pracovala ako projektantka v izraelskej armáde a dosiahla hodnosť rotmajsterky.
O 10 rokov neskôr stretla svojho manžela. Bol ním americký turista Michael Kor. Aj napriek jazykovej bariére sa po pár týždňoch sa vzali. Eva, ako vydatá žena odišla so svojím manželom do Terre Haute v Indiane. Manželom narodili dve deti, syn Alex a dcéra Rina.
Prvé roky boli pre Evu náročné. Trpela nočnými morami a posttraumatickou stresovou poruchou. Ľudia v okolí nevedeli nič o jej predchádzajúcom živote, a preto bola často terčom posmechu a pohŕdania.
V roku 1978 začala Eva prednášať o svojich spomienkach a pokusoch, ktoré prežila ako Mengeleho dvojča v Osvienčime. O 6 rokov neskôr založila organizáciu CANDLES, skratka pre Children of Auschwitz Nazi Deadly Lab Experiments Survivors (prekl. Deti, ktoré prežili smrteľné laboratórne pokusy v Osvienčime).
V roku 1987 Miriam zlyhali obličky. Bol to dôsledok neľudských experimentov. Eva sa rozhodla sestre darovať obličku. Bohužiaľ, aj napriek transplantácii o 6 rokov neskôr zomrela.
Skratkou CANDLES pomenovala aj múzeum holokaustu, ktoré otvorila v roku 1991.
Dva roky na to odcestovala do Nemecka, aby sa stretla s bývalým nacistickým lekárom z Osvienčimu, doktorom Münchom. Od neho sa dozvedela ako presne prebiehalo splynovanie v plynových komorách. Presvedčila ho, aby na 50. výročie oslobodenia tábora išiel s ňou do Osvienčimu a podpísal čestné vyhlásenie o všetkých zverstvách, ktoré sa tam diali. Súhlasil.
27. januára 1995 prišla Eva aj s doktorom Münchom do Osvienčimu. Stalo sa to, čo nikto nečakal. Pred všetkými návštevníkmi prečítala nahlas dopis, v ktorom odpúšťa doktorovi všetky zverstvá, na ktorých sa podieľal. Svoju reč ukončila citátom: "So všetkou skromnosťou dúfam, že sa mi podarilo vyslať do sveta posolstvo o odpustení, posolstvo o mieri, nádeji a uzdravení. Kiežby na svete nikdy neboli žiadne vojny, žiadne experimenty bez informovaného súhlasu, žiadne plynové komory, žiadne bomby, žiadna nenávisť, zabíjanie, žiadne ďalšie Osvienčimi."
Eva do konca svojho života prednášala o holokauste na školách, sprevádzala návštevníkov vo svojom múzeu a pravidelne sa vracala do Osvienčimu, aby ľuďom vyrozprávala svoj príbeh.
Zomrela v 4. júla 2019 v Krakove, na jednej zo svojich pravidelných návštevách tábora smrti.
