Čierna vdova Irena Čubírková
Šarlota Formanová
Od smrti najznámejšej slovenskej vrahyne ubehlo už skoro 60 rokov. Ohavnosť jej činov straší mnohých dodnes. Kto bola Irena Čubírková a akými krvavými činmi sa zapísala do našej histórie?
Irena Srncová sa narodila v roku 1923 v obci Vrádište neďaleko Senice. Bola najmladšia z ôsmich detí. Keď mala štyri roky jej matka zomrela. Otec sa o všetky deti nedokázal postarať, a tak Irena po štyroch rokoch skončila v detskom domove v Holíči. Od štrnástich pracovala ako pomocníčka v bohatých rodinách a v šestnástich sa ocitla na nútených prácach v Nemecku, kde pracovala vo firme na výrobu plechoviek. Práve tu sa v roku 1941 zoznámila so svojím budúcim manželom Jánom Čubírkom, ktorý pracoval ako obuvník. O rok neskôr porodila Irena ich spoločnú dcéru Janu.
Irena a Ján sa zosobášili 10. októbra 1945 a usadili sa v českom Trutnove, kde dostali vilu po vyhnanej nemeckej rodine. K domu prináležala aj slúžka, to znamenalo, že Irena si mohla viac užívať a nie sa iba starať o domácnosť. Aj napriek rozprávkovému životu v povojnovom Československu, manželstvo nebolo podľa Ireniných predstáv. Ján pracoval ako baník a v práci trávil aj šestnásť hodín denne. Domov chodil unavený a po ťažkej práci chcel poväčšine iba tri veci: vaňu, jedlo a posteľ. Aj napriek rozdielom v životných štýloch manželstvo udržiavali a dokonca sa im narodili tri ďalšie deti.
Všetko sa zmenilo v roku 1951, keď si Irena našla milenca Václava Bernarta. Václav pracoval ako železničiar a bol ženatý. Ján si veľmi rýchlo všimol zmeny v správaní manželky. Tvrdila mu, že chodí navštevovať sestru, no keď začala bývať preč aj v noci tušil, že mu je neverná. Svojím podozrením Irenu konfrontoval, ona však stále zaprierala. Jánove podozrenie sa potvrdilo, keď našiel Irenine nohavičky zašpinené od mužských spermií.
Ján niesol neveru svojej manželky ťažko, pretože ju stále miloval. Po odhalení nevery údajne hovorieval, že keby nemá deti, tak sa radšej zabije. V tej dobe ešte nevedel, že jeho čas sa pomaly kráti.
Milenci sa rozhodli, že najjednoduchšie rozhodnutie bude, keď sa Jána “zbavia“. Do otrasných plánov zatiahli aj Václavovu manželku Leopoldu, jednoduchú ženu, ktorá ľahko uverila, že Ján je násilník a opilec, ktorý Irenu týra a treba sa ho zbaviť.
Prvý pokus o odstránenie manžela nevyšiel. Irena sa Jána pokúsila zabiť Fluocitom, liekom na ženské problémy, ktoré zaobstaral Václav. Fluocit rozdrvila a primiešala medzi lieky, ktoré Ján pravidelne užíval. Po ich užití sa žiadny výsledok nedostavil, a tak bol potrebný plán B. Tentokrát chceli nič netušiaceho manžela vylákať do lesa, kde by ho obesili šnúrou na bielizeň a miesto činu by upravili tak, aby to vypadalo ako samovražda. Ani tento plán nevyšiel. Keď Irena požiadala po práci Jána, či by nešli na prechádzku odmietol, lebo bol unavený.
Vražedný plán vyšiel až na tretí pokus. Bol 10. október 1951 a manželia Čubírkovci mali 6. výročie svadby. Irena navarila obed a manžela pohostila pohárom vína. Chvíľu na to odbehla do vedľajšej miestnosti, kde “upravila“ Becherovku kvapkami na spanie. Keď sa vrátila, veselo manželovi z upraveného alkoholu naliala. Muž začal byť po chvíli ospalý a vybral sa do postele. Irena Jána prikryla perinou a počkala kým nezaspal. Keď si bola istá, že manžel spí, položila mu na tvár plienku ich syna a spiacemu mužovi zasadila niekoľko rán do hlavy, čím ho usmrtila.
Po vražde zobrala Irena svojho syna a vybrala sa za Leopoldou. Žene povedala čo spravila a zavolala ju, nech jej podľa predchádzajúcej dohody ide pomôcť s mŕtvolou. Leopolda bola vystrašená, no neodvážila sa namietať.
Mŕtveho muža spoločne preniesli z detskej izby pod schody vedúce na povalu. Manželova smrť mala vyzerať ako nehoda, a tak Irena zhodila z povaly na Jánove telo ťažké liatinové kachle. Zakrvavené prádlo zobrala Leopolda domov, kde ho vyprala.
Navečer sa Irena stavila u susedov, potom doma uvarila večeru. Okolo pol siedmej povedala dcére Jane, nech zavolá otca, lebo večera je už na stole. Jana poslúchla. Po chvíli sa jej naskytol hrozný pohľad na zmasakrovaného otca zavaleného kachlami. Dievča vykríklo a rozbehlo sa za mamou. Irena sa okamžite utekala pozrieť čo sa stalo a po príchode na “miesto činu“ spustila divadelnú hystériu. Vybehla na ulicu a začala vykrikovať, že prišla o manžela a je z nej vdova. Mnoho susedov utekalo do vily, aby rodinnú tragédiu videli na vlastné oči.
Po príchode polície na miesto nešťastnej nehody, Irena vypovedala svoju verziu osudného večera. Jej manžel údajne chcel zniesť z povaly kachle preto, lebo sa chystal prelakovať nábytok a kachle mali pomôcť rýchlejšiemu vyschnutiu laku. Vyšetrovatelia tomuto príbehu uverili. Neprišlo im divné ani to, že kachle mal nebohý muž na hrudníku, ale smrteľné zranenia boli na hlave. V každom prípade vražda Irene prešla a zinkasovala manželovu poistku.
V meste sa rýchlo rozšírili pochybnosti o nešťastnej smrti a stále viac ľudí sa prikláňalo k verzii o vražde.
Po Jánovej smrti sa čerstvá vdova vykašľala aj na milenca Václava a po pár mesiacoch si našla novú známosť, slováka Ambróza Ščepku.
Ambróz sa nasťahoval do vily k Irene a rýchlo ukázal svoju pravú tvár. Často pil a býval agresívny. Ako pár nemali dobrú povesť, kvôli čomu sa viackrát sťahovali, než sa usadili na samote menom Políčko v Bolerázi pri Trnave. Ich partnerský vzťah sa zhoršoval a dostal sa do začarovaného kruhu. Ambróz pil a nestaral sa o seba. To sa hnusilo Irene a aj tá začala piť. O sedem detí, ktoré doma mali sa skoro nestarala a o domácnosť taktiež. Zanedbanie zo strany Ireny štvalo Ambróza a ten viac pil, bol agresívnejší, a tak stále dokola. Po dvanástich rokoch Irene došla trpezlivosť a rozhodla sa situáciu riešiť po svojom.
7. decembra 1964 mal Ambróz meniny. Tie “oslavoval“ pri fľaši u suseda a následne doma. V jednu chvíľu, keď už mal dosť, v kuchyni spadol zo stoličky. Bezbranne zostal ležať na zemi, čoho využila jeho družka. Neváhala a z komory priniesla sekeru. Tupou hranou niekoľkokrát udrela Ambróza po hlave, čím mu spôsobila zlomeninu lebky a krvácanie do mozgu. Potom vzala starý sekáčik na mäso, priložila ho druhovi ku krku a hlavu oddelila od zvyšku tela. „V tej chvíli som si spomenula, ako sa mi často vyhrážal zabitím, pričom moju odseknutú hlavu chcel hodiť do záchoda,“ odôvodnila svoje správanie vrahyňa.
Neskôr bolo zistené, že hlava bola od tela oddelená ešte zaživa.
Bezhlavé telo zabalila do deky a vreca a odtiahla ho ku peci na chlieb. Telo narvala dovnútra, priložila drevo a zapálila. Ráno sa Irena zobudila a zistila, že telo je iba obhorené. Trvalo dlhých tridsaťpäť hodín než z Ambróza zostal iba popol. Dva dni po vražde vrahyňa vyprázdnila pec a zvyšky popola a kostí preosiala cez sito. To čo z jej mŕtveho druha zostalo využila na posypanie cesty okolo domu a ostatné rozsypala pri sliepkach.
Hlavu a veľké nespálené kosti zabalila do montérok a vložila do nákupnej tašky. Prikryla ich špinavou bielizňou. S plnou taškou sa vybrala do Smoleníc, kde sa plánovala hlavy zbaviť. Kosti cestou vyhodila do potoka Trnávka. S hlavou mala iný plán. Rozhodla sa, že by hlavu mohla odhodiť vo vlaku. Kúpila si listok na vlak zo Smoleníc do Trnavy. V Trnave hlavu nakoniec nechala vo vlaku na záchode. Vlak pokračoval v jazde a po pár zastávkach ju našli cestujúci. Bez štipky ľútosti sa vybrala na oddelenie Verejnej bezpečnosti, aby ohlásila zmiznutia svojho druha Ambróza Ščepku.
Hlava sa našla rýchlo a vyšetrovanie začalo ešte v ten večer. Tentokrát však beštiálna vražda Irene neprešla. Zatknutá bola hneď na ďalší deň.
Pri obhliadke domu, v ktorom došlo k vražde vyšetrovatelia nič nenašli. Až pri odchode si všimli, že pec na pečenie chleba je teplá. Spýtali sa preto detí, či ich matka niečo piekla a všetci odpovedali, že nie. Okamžite vzniklo podozrenie, že telo bolo spálené v peci. Súdny lekár si na ceste na miesto činu všimol divného posypu na chodníku a netrvalo dlho než zistil, že stojí na kostných pozostatkoch.
Na otázku prečo je pec teplá a čo robia na jej ceste rozdrvené kosti odpoveď nemala. Netrvalo dlho a k činu sa priznala. Nebolo to však všetko. Zistilo sa, že pred rokmi “nešťastnou náhodou“ zomrel aj Irenin manžel Ján Čubírka. Vyšetrovatelia nenechali nič na náhode, starý prípad otvorili a telo exhumovali. Veľmi rýchlo im došlo, že Jánova smrť nebola nehoda, ako bolo písané v oficiálnej správe.
Počas vyšetrovania menila Irena niekoľkokrát výpoveď a začala tvrdiť, že vrahom Jána je Václav. Ten však bol v čase vraždy v práci a mal nepriestrelné alibi, preto tejto verzii polícia neverila.
Irena Čubírková bola za dvojnásobnú vraždu odsúdená na trest smrti obesením. Rozsudok bol vykonaný 28. októbra 1966 v pražskej väznici Na Pankráci.
Trestu neunikol ani Václav Bernart, ktorý bol odsúdený za spolupáchateľstvo na pätnásť rokov.
Leopolda Bernartová strávila vo vyšetrovacej väzbe štyri mesiace a nakoniec bola zbavená všetkých obvinení.
Irena Čubírková je dodnes považovaná za najbrutálnejšiu vrahyňu Slovenska. Jej prípad je zdokumentovaný aj v úspešnom dokumentárnom seriály Najväčšie kriminálne prípady Slovenska.