Leto je pre väčšinu ľudí najobľúbenejšie obdobie roka. Zábava, dovolenky, zážitky. Toto všetko sa k tomuto ročnému obdobiu spája. Avšak leto 1997 sa do pamäti mnohých obyvateľov Slovenska zapísalo pre niečo úplne iné.
V starom opustenom železničnom domčeku v bratislavskom Lamači sa rozhodla ubytovať štvorica bezdomovcov, Peter Czinege, Ján Szabó, Miroslav Madunický a Jaroslav Pastorek. Aj keď dom nebol najväčší, štyria muži si v ňom dokázali “docela dobre“ spolunažívať. Veci sa začali meniť, keď sa k nim nezvane nasťahovali ďalší dvaja bezdomovci, Viliam Feigler a Božena Mlčová.
Hádky boli na dennom poriadku. Vyvolávali ich hlavne Viliam s Boženou. Hlavným dôvodom mal byť homosexuálny vzťah Mira a Jara. Vzťahy medzi “spolubývajúcimi“ hustli každý deň, avšak snažili sa navzájom tolerovať. Hlavného slova sa ujal Viliam. Ostatní sa moc nesnažili protestovať, lebo vedeli, že s ním nie sú žiadne žarty. V minulosti bol 10-krát súdne trestaný a neštítil sa ničoho. Ďalší dôvod bol, že vedel zohnať najviac alkoholu.
Po čase sa Viliam s Boženou rozhodli, že by bolo najlepšie keby tí “teploši“, ako ich nazývali, opustili dom. To sa však ani jednému z dvojice mužov nepozdávalo. Bývali tam predsa skôr a preto majú nárok v príbytku zostať. Ostrá výmena názorov spôsobila ešte väčšie rozpory medzi bezdomovcami. Jaro sa začal vyhrážať Viliamovi, že ho udá na polícii za krádeže, o ktorých vie. Vtedy Božene praskli nervy a bodla Jara dýkou do lýtka. Keď zbadali, aké vážne je zranenie nohy, odvliekli Jara na zastávku MHD a zavolali záchranku. V nemocnici mu nohu ošetrili. Po prepustení sa vrátil späť do železničného domčeku v Lamači. Keby vedel, čo bude nasledovať, tú chybu by nikdy nespravil.
V momente ako sa vrátil, dostali Viliam a Božena strach, že by ich Jaro mohol udať nielen z krádeží, ale aj za napadnutie. V ich hlavách sa zrodil hrôzostrašný plán. Nemohli nič riskovať a rozhodli sa Mira a Jara umlčať. Oboch ich zviazali do kozla a nalievali čistým liehom až pokiaľ neupadli do bezvedomia. Potom sa začalo niekoľkodňové mučenie, ktoré sa stalo obom mužom osudným. Na ohavnom týraní sa podieľali aj zvyšní dvaja bezdomovci, Ján a Peter.
„Vilo viackrát, desať alebo 15-krát kopol Mira do chrbta a do hlavy, ako ležal na bruchu v izbe. Nadával mu do buzerantov a pritom ho kopal. Jaro bol vo vedľajšej izbe a začal sa preberať. Ako to videl Vilo, tak mu nalial asi deci a pol neriedeného liehu do úst. Jaro to vypil. Všetko si to presne nepamätám, ale celé to mučenie trvalo päť alebo šesť dní. Počas tejto doby Vilo udrel Mira do hlavy železnou tyčou, prikladal mu rozžeravenú železnú kramlu na brucho a do rúk. Vilo obom viackrát dával žeravé uhlíky na brucho a nohami po nich stúpal. Jaro strašne reval od bolesti a mykal sa, takže uhlíky popadali na zem vedľa neho. Pilníkom na železo asi 40 centimetrov dlhým ho udrel do kolena, pri druhom údere sa pilník zlomil. Hodil mu do hlavy horúcu tehlu a rozbil mu o hlavu fľašu z fínskej vodky. Obom násilne dával piť ten neriedený lieh. Božena Mira mlátila doskou po hlave a príborovým nožom ho viackrát pichla do hrude. Ja som Mira štyri alebo päťkrát kopol do hlavy a do žalúdka. Ako Vilo skončil s kopaním, Jarovi natiahol na hlavu igelitovú tašku, túto mu stiahol okolo krku, aby nemohol dýchať,“ opísal mučenie pri výsluchu Peter Czinege.
Keď už mali tyrani dosť, odvliekli nevládnych mužov do pivnice. Tam ich nechali po celý čas. Hore ich vytiahli iba pokiaľ niekto dostal chuť sa trochu “odreagovať“. Muži nedostávali nič jesť a piť im dávali iba lieh zmiešaný s liekmi alebo mletou paprikou. Bili ich po hlave železnou tyčou, tehlou a metlou. Pálili ich kusmi rozžeraveného železa a uhlíkmi. Týranie bolo také neznesiteľné, že muži prosili o smrť. Ani to však vrahov neodmäkčilo, aby ukončili ich trápenie a konečne ich zabili. Mirovi Božena začala páliť genitálie fakľou vyrobenou z novín. Jej nechutné gesto dokončil Ján. Nožom Mirovi rozrezal žaluď penisu. Opäť ho odložili do pivnice. Po čase za ním prišla Božena a niekoľkokrát ho bodla. Viliam mu nakoniec oblepil tvár lepiacou páskou. Jarovi dal cez hlavu igelitové vrece. Obom nakoniec odrezali genitálie. Miro zomrel. Jarove utrpenie sa skončilo až na ďalší deň, kedy ho Viliam uškrtil lankom.
„Mŕtvola č. 1 mala ústa i celú hlavu omotanú lepiacou páskou. Najvýraznejším zranením bolo odrezanie vonkajších pohlavných orgánov, čo už samo osebe je bez lekárskej pomoci zranenie smrteľné. Muž mal však v hrudníku aj dve smrteľné bodné rany, dvakrát zlomenú hrudnú kosť i rebrá, natrhnutú obličku, štítnu chrupavku i nalomené ľavé koleno a stehennú kosť pravdepodobne silným úderom. Znalci predpokladali, že bezprostrednou príčinou smrti boli práve bodné rany do hrudníka. Žalúdok i črevá mal nebohý úplne prázdne, čo znamenalo, že minimálne jeden alebo dva dni nejedol žiadnu tuhú potravu. Dnes už vieme, že to bolo dlhšie. Mŕtvola č. 2 bola takisto zúbožená. Telo páchatelia zviazali do mučivého „kozla“ (ruky dozadu, pokrčené nohy i ruky zozadu priviazané k hrdlu. Vystretie nôh alebo pohyb rúk znamená, že poviazaný sa sám uškrtí, dlhšie ponechanie tela pri takomto spôsobe poviazania spôsobuje trvalé poruchy hybnosti končatín pre odumieranie nervov alebo priamo smrť.) Jeho telo nieslo známky po pálení, genitálie mal takisto vyrezané, ďalšie stopy menších zranení na povrchu tela sa pre pokročilý rozpad mäkkých tkanív nedal zistiť. Ako príčinu smrti určili znalci uškrtenie. Obete mohli zomrieť v približne rovnakom čase asi pred dvoma týždňami,“ vyjadril sa nemenovaný novinár so špecializáciou na oblasť kriminalistiky.
Po brutálnej 2-násobnej vražde ostali všetci štyria vrahovia v dome asi týždeň. Nevedeli sa dohodnúť, kto vonku vykope jamy a ukryje telá. Nakoniec všetci postupne dom opusti a mŕtvoly ponechali v pivnici.
Telá našiel bezdomovec Roland Kuruc. Nález okamžite nahlásil na polícii. Tento muž sa stal dôležitým svedkom prípadu, pretože uviedol vyšetrovateľom meno podozrivého. Spomenul si na bezdomovca, ktorý sa chválil, že zavraždil dvoch mužov a dokonca aj viacerých ľudí zaviedol do domu a ukazoval im mŕtve telá. Malo sa jednať o Viliama Feiglera. V rovnakú dobu sa na polícii v Seredi prihlásil ďalší bezdomovec, ktorý tvrdil, že bol svedkom mučenia a vraždy dvoch mužov, Jaroslava Pastoreka a Miroslava Madunického. Ako hlavného aktéra označil Viliama Feiglera. Tento muž bol Ján Szabó, spolupáchateľ na vraždách.
Potom čo sa Viliamove meno objavilo hneď dvakrát v spojitosti s vraždami nabralo vyšetrovanie správny smer. Všetkých páchateľov mali v putách už o štyri dni. Pri výpovediach sa snažil každý znížiť svoj podiel na vraždách. Avšak trest nikoho neminul. Všetci štyria boli obvinení z 2-násobnej vraždy.
Viliam Feigler bol odsúdený na doživotie. Boženu Mlčovú súd odsúdil na 25 rokov ako prvú ženu na Slovensku. Ján Szabó dostal 15 rokov a Peter Czinege 13 rokov.
Ján Szabó, Peter Czinege a Božena Mlčová si už svoje tresty odpykali. O živote prepustených mužov sa toho moc nevie. Boženu prepustili minulý rok a naposledy bola videná ako sa zdržiava medzi bezdomovcami na Coburgovej ulici v Trnave.
