Bábkar
Šarlota Formanová
V živote každého jedinca môže prísť okamih - zlomový moment, ktorý predurčí priebeh jeho nasledujúcej existencie. Či už sa jedná o radostnú udalosť alebo traumatický zážitok. Nikdy nevieme čo, kedy alebo ako zmení náš život. Anatolij Moskvin prežil tento bol zlomu keď bol ešte chlapec. Silný traumatizujúci zážitok mu zmenil život o tristošesťdesiat stupňov.
Anatolij Moskvin sa narodil v NIžnom Novgorode, kde strávil skoro celý svoj život. Bol nadpriemerne inteligentný a vraví sa, že čítať sa naučil už ako dvojročný. Plynule hovoril trinástimi jazykmi, no zo všetkého najviac si zamiloval históriu. Venoval sa hlavne keltskej filológii a kultúre. Vo svojom obore publikoval veľa odborných článkov a niekoľko kníh. Od malička mal však jednu atypickú zábavu - cintoríny, ktoré sa neskôr stali jeho hlavným centrom záujmu.
Keď mal Anatolij trinásť rokov, zažil traumu, z ktorej sa už nikdy nespamätal. Jedného dňa sa ocitol (nie je presné ako, pretože viacero zdrojov uvádza rôzne spôsoby) na pohrebe jedenásťročnej Nataši. Mama dievčatka si neznámeho chlapca všimla a požiadala ho, aby pristúpil bližšie k rakve. Údajne, žena a jej rodina boli členmi neznámej sekty, no tvrdenie nie je ničím podložené.
V momente, ako Anatolij pristúpil k rakve, svoje rozhodnutie oľutoval. Bol nútený Natašu trikrát pobozkať priamo na pery. Potom obom navliekli na prsty snubné prstene. Anatolij a Nataša sa stali “manželmi“.
„Nemal som na výber, len ju pobozkať tam, kde mi povedali. Tak som to urobil raz, dvakrát a trikrát. Povzbudzovali ma a povedali mi, aby som zopakoval dlhé kúzlo v staroruštine,“ napísal Anatolij v jednom zo svojich článkov.
Od tohto momentu sa všetko zmenilo. Mával nočné mory o jeho “manželke“ Nataše, ktoré neskôr prerástli v halucinácie a mŕtve dievča vídaval skoro stále a všade. Chcela, aby začal študovať starodávnu mágiu, ktorá by ju priviedla naspäť k životu a mohli by byť spolu až naveky.
S halucináciami sa Anatolij zveril rodičom a tí ho vzali k lekárovi, ktorí im povedal, že to je “iba obdobie“ spôsobené prichádzajúcou pubertou a chlapca ďalej neliečil. „Hneď ako hormonálne abstinenčné príznaky ustúpia, situácia sa určite vráti do normálu,“ vyjadril sa lekár.
Bohužiaľ, lekár sa mýlil. Nataša sprevádzala Anatolija roky. Až na strednej škole dokázal ducha Nataši “preniesť“ na spolužiačku, ktorá po “rituáli“ začala o Anatolijho prejavovať záujem.
Keď bol Anatolij znovu “slobodný“, odišiel študovať na Filologickú fakultu Moskovskej štátnej univerzity a stal sa veľmi známym a uznávaným historikom vo vedeckej sfére.
Avšak ani popri štúdiu a ani po ňom nezabudol na Natašu a roky strávené na cintorínoch a štúdiu mágie. Práve naopak. Vo veľkom sa začal zaujímať o nekropoly a začal sa nazývať “nekropolista“. Študoval pohrebné obrady a praktiky.
V rozmedzí rokov 2005-2007 zmapoval sedemstopäťdesiatdva cintorínov po celej Nižnonovgorodskej oblasti. Robil si záznamy o každom jednom pochovanom človeku a o dvojročnom putovaní napísal dielo Opus magnum, ktoré sa však do tlače nikdy nedostalo.
Celé dva roky Anatolij prespával na opustených miestach blízko cintorínov alebo priamo na cintorínoch. Dokonca raz mal prespať priamo v rakve pripravenej na pohreb.
Anatolij bol samotár už od detstva. Mal síce kamarátov z vedeckej oblasti a bol obľúbeným profesorom medzi študentmi, no nikoho si nikdy nepustil bližšie k telu. Z časti za to mohla vysoká inteligencia a z časti trauma spojená s Natašou. Spoločenský život mu ovplyvňovali aj jeho neobvyklé “koníčky“. Sám sa vyjadril, že počas študentských čias bol členom spoločnosti luciferiánov, vykonával rituály s mŕtvymi zvieratami, praktizoval čiernu mágiu, zriekol sa alkoholu a cigariet a zložil sľub celibátu.
Napriek všetkým zvláštnostiam, Anatolij pociťoval základné ľudské potreby - mať dieťa. Konkrétne dcéru. S túžbou sa zdôveril aj rodičom, no tí vyžadovali, aby si najskôr našiel manželku. To však Anatolij nespravil.
Po čase sa jeho rodičia s vidinou vnučky, aj bez nevesty, stotožnili. Anatolij podal na opatrovnícke orgány svoj návrh, no ten bol mu zamietnutý z dôvodu nízkeho platu.
Zamietnutie žiadosti bol ďalší zlomový bod v živote osamelého muža. S rozhodnutím, že nebude mať dcéru sa nechcel zmieriť a rozhodol sa, že otcom bude za každú cenu. V jeden deň Anatolij povedal svojim rodičom: „Nájdem si dcéru a vzkriesim ju pomocou čiernej mágie a privediem ju domov,“ no tí slová svojho syna nebrali vážne.
V septembri 2002 sa stratila iba desaťročná Olja Čardymova. Dievča zmizlo počas cesty ku svojej starej mame. Jej telo bolo nájdené až o päť mesiacov. Detaily smrti nie sú zverejnené.
Olja bola pochovaná na jednom z cintorínoch v Nižnom Novgorode. Postupom času si rodičia začali všímať zmeny na jej hrobe. Pribúdali tam hračky, kvety a to, čo tam zanechali oni bolo na inom mieste alebo to zmizlo úplne. Ako čas plynul ďalej, sa na hrobe dievčatka začali objavovať listy, v ktorých bolo písané ako sa Olje darí a aká je šťastná. Zdesení rodičia kontaktovali políciu, no tá nepodnikla žiadne opatrenia. Rozhodli sa preto hrob svojej dcéry strážiť sami. Bohužiaľ netušili, že miesto jej posledného odpočinku je dávno prázdne.
Potom, ako Anatolijovi zamietli žiadosť o adopciu, našiel popri svojich potulkách “čerstvý“ hrob Olje. Okamžite vedel, že toto dievčatko mu je súdené. Mŕtve telíčko vykopal a vzal ho domov do garáže, kde ho pomocou soli, sódy, penovej gumy, vosku a ďalších voľnopredajných materiálov mumifikoval. Z Olji sa tak stala Anatolijova “dcéra“.
Keď Anatolij priniesol Olju domov, rodičia si mysleli, že to je iba bábika, pomocou ktorej sa emocionálne vyrovnáva s tým, že nebude otcom.
Bábik postupne pribúdalo. Anatolij sa s nimi rozprával, spieval im, organizoval čajové večierky a robil rôzne veci, čo robievajú rodičia s deťmi. Do niektorých bábik dokonca vložil reproduktory, aby pôsobili “živšie“. Maľoval ich a obliekal do detských šatičiek. Vnútro vypchával handrami a z vonkajšej strany ich zabalil do nylonových pančúch. Niektorým dal namiesto očí gombíky alebo umelé oči z hračiek, aby s nimi mohol pozerať rozprávky.
Taktiež ich delil na obľúbené, obyčajné a zlé. Obľúbené “dcéry“ mal uložené v izbe a rôzne po byte, v ktorom žil s rodičmi. Jedna bola dokonca uložená priamo v spálni jeho rodičov. Obyčajné boli v garáži a tie zlé vrátil naspäť na cintorín.
Anatolij bol šťastný zo svojimi dcérami a nikto sa mu jeho radosť nesnažil odobrať. Bol to pre nich iba ten divný starý mládenec, ktorý by nikomu neublížil.
V roku 2009 sa po vrstvách začalo odkrývať historikove tajomstvo. Polícia vo veľkom robila previerky na cintorínoch v oblasti Nižného Novgorodu, kvôli stúpajúcim hláseniam o vandalizme a znesväcovaniu hrobov. Najskôr si mysleli, že za výtržnosťami stojí nejaká extrémistická skupina, keďže veľké množstvo zneuctených hrobov patrili moslimom, no táto skutočnosť sa im nikdy nepotvrdila. Zároveň sa však týmto vyšetrovaním nedostali ani k Anatolijmu, preto nie je jasné, či všetky znesvätené hroby má na starosti práve on.
K pravému vykrádačovi hrobov sa dostali úplnou náhodou. V roku 2011 Anatolij vydal článok o tatársko-mongolskej invázii a jeden z čitateľov, ktorý s článkom nesúhlasil, zavolal na políciu a nahlásil ho.
Keď sa policajti prišli s Anatolijom “porozprávať“, neverili vlastným očiam. V byte a garáži bolo porozmiestňovaných dvadsaťšesť bábik v ľudskej veľkosti a všade kam sa pozreli boli hromady kníh (údajne okolo šesťdesiattisíc).
Pri podrobnejšom preskúmaní ostali v šoku. Zistili, že to, čo považovali za strašidelne vyzerajúce bábiky sú v skutočnosti mumifikované ľudské pozostatky.
V byte mal aj približne stopäťdesiat tabuliek s menami a dátumami úmrtia a narodenia z náhrobných kameňov, fotografie a mapy cintorínov. V garáži sa našli inštrukcie a veci na mumifikáciu.
Bábkar bol zatknutý 2. novembra 2011. Pôvodne mu hrozilo päť rokov väzenia, no po psychiatrickom posúdení a viacerých jeho výpovediach dospeli odborníci k inému názoru.
„Chcel som ich zachrániť, pretože ich všetci opustili, dokonca aj ich rodičia. Aby som vykonal rituál návratu, študoval som mágiu, najprv bielu, potom čiernu. Skúšal som všetko, čo som mohol, ale zatiaľ nič nefungovalo. Som v slepej uličke. Za posledné dva roky sa mi nepodarilo nájsť žiadne nové údaje. Takže som sa musel prinútiť pokračovať vo výskume,“ vypovedal Anatolij na súde. Ďalej povedal: „Veľmi som chcel dieťa. Veľmi som chcel mať vlastnú dcéru, aby som jej mohol odovzdať všetky vedomosti, ktoré mám. Mám veľkú knižnicu. Rodičia mi to nedovolili. Mysleli si, že to nezvládnem. Potom, keď rodičia videli, ako veľmi ju chcem, dovolili mi to. Vyskytli sa však problémy s orgánmi opatrovníctva, pretože tvrdili, že mám nízky plat.“
Keď sa Anatojila pýtali na presný počet vykopaných obetí, povedal, že ich mohlo byť tak okolo osemdesiat. Číslo však nie je presné, lebo za roky, čo “dcéry“ ležiace pod zemou prosili o vyslobodenie a lásku, boli mnohé “zlé“ a musel ich vrátiť.
Nie je presne jasné kedy Anatolij s vykopávaním mŕtvol začal, no s najväčšou pravdepodobnosťou to bolo v roku 2002.
„Videli sme tieto bábiky, ale netušili sme, že vo vnútri sú mŕtve telá. Mysleli sme si, že je to jeho koníček vytvárať také veľké bábiky a nevideli sme na tom nič zlé,“ vyjadrili sa ku skutkom syna Anatolijovi rodičia.
Na súde sa vyjadrila aj Natalia Čardymova, matka Olji: „Tento netvor mi vniesol do života strach, hrôzu a paniku. Desí ma pomyslenie, že keď bude na slobode, bude si môcť ísť kam chce. Ani moja rodina, ani rodiny ostatných obetí nebudú môcť pokojne spať. Musí byť pod dohľadom. Trvám na doživotnom treste. Iba pod lekárskym dohľadom, bez práva na voľný pohyb. Stále je pre mňa ťažké pochopiť rozsah jeho odporného ‘diela’. Deväť rokov žil s mojou mumifikovanou dcérou vo svojej spálni. Ja som ju mala desať rokov a on deväť!“
Anatolijovi Moskvinovi bola v priebehu vyšetrovania, počas ktorého sa zisťovala jeho príčetnosť, diagnostikovaná paranoidná schizofrénia a 25. mája 2012 bol vyhlásený za nesvojprávneho. Namiesto väzenia bol poslaný do psychiatrickej liečebne na neurčito.
Jedny z posledných slov, ktoré bábkar na súde povedal boli: „Keď duše volajú po spáse, je to dôležitejšie ako dodržiavanie zákona.“
Po čase sa Anatolijovi rodičia vyjadrili, že chceli spáchať spoločnú samovraždu, pretože sa k nim všetci otočili chrbtom a ostali na okraji spoločnosti, no nakoniec to neurobili.
V roku 2018 podal bábkar žiadosť o prepustenie do ambulantnej liečby, aby sa mohol oženiť so svojou priateľkou, absolventkou Filologickej fakulty, ktorá ho oslovila ešte v roku 2012.
Žiadosť bola zamietnutá z dôvodu nepríčetnosti a hyperfixácie na svoje činy. Podľa lekárov by sa Anatolij veľmi rýchlo vrátil ku svojmu starému “koníčku“, pretože na tom, čo robil nevidel nič zlé.
Geniálny historik sa za svoje činy pozostalým obetí nikdy neospravedlnil a ani ich neoľutoval. „Ospravedlniť sa rodičom dievčat? Na čo? Keď ich pochovali, opustili ich. Tam sa ich práva skončili. Ale splnil som detské požiadavky: našiel som ich, staral som sa o ne a snažil som sa ich priviesť späť k životu.“
