„Kto nepočul o strašidelnom dome v Amityville nie je pravý fanúšik.“ Presne toto by povedal každý nadšenec hororového žánru.
Aký je vlastne príbeh neobyčajného domu na obyčajnom mieste, ktorý inšpiroval mnohých režisérov populárnych filmov, ako napríklad V zajatí démonov 2 alebo 3:15 zomrieš?
Celý príbeh sa začal v roku 1965 obci Amityville na pobreží Long Islandu v New Yorku, keď sa do trojposchodového domu v holandskom štýle na ulici 112 Ocean Avenue sa nasťahovala rodina DeFeových. Manželia Ronald Sr., Louise a ich deti Ronald Jr., Dawn, Allison, Marc a John pôsobili ako obyčajná rodina. No nie všetko bolo také ružové, ako sa na prvý pohľad mohlo zdať.
Otec Roland Sr. viedol predajňu áut. Napriek tomu, že práca pôsobila výnosne, nebolo to úplne tak. Veľký dom, prezývaný High Hopes (Veľké Nádeje), kúpil pre rodinu otec Louise, vďaka čomu sa mohli presťahovať z malého mestského bytu v Brooklyne. Z faktu, že nevie dostatočne finančne zabezpečiť rodinu a je odkázaný na pomoc iných začala v Ronaldovi Sr. stúpať frustrácia a hnev. Svoje “nálady“ si najčastejšie vybíjal na najstaršom synovi Ronaldovi Jr., ktorému dal ponižujúcu prezývku Butch.
Butch nebol šikanovaný iba zo strany svojho otca, ale aj zo strany spolužiakov kvôli obezite. Počas puberty začal užívať rôzne drogy, ako napríklad LSD, amfetamín či alkohol. Časom začal byť čoraz agresívnejší. Otca sa už nebál, a tak hádky medzi nimi boli na dennom poriadku. Raz dokonca Roland Jr. vytiahol na svojho otca zbraň. Po incidente sa rodičia rozhodli vyhľadať pre syna odbornú pomoci, no neúspešne. V 17-rokoch bol kvôli svojmu správaniu vyhodený zo školy. Po nevydarenom pokuse zvolili inú taktiku. Otec syna zamestnal v predajni áut. Mzdu dostával vyplácanú týždenne bez ohľadu na to, či pracoval alebo nie. Nie je žiadnym prekvapením, že tento životný štýl Butchovi vyhovoval. Za “zarobené“ peniaze si kupoval drogy, alkohol a zbrane.
V roku 1974 sa Roland Jr. rozhodol spreneveriť peniaze z predajne áut. Naplánoval falošnú lúpež počas toho, ako mal 20 000 dolárov odniesť do banky. Zločin vyšiel podľa plánov a nikto ho nepodozrieval. Avšak, Butcha zradila jeho výbušná povaha. Pri policajnom vypočúvaní bol nervózny a odmietal spolupracovať, kvôli čomu ho polícia zaradila na zozonam podozrivých. K tejto možnosti sa priklonil aj jeho otec. Nedôvera otca v syna bola už iba posledným klincom do rakvy.
Písal sa 13. november 1974. V panickom záchvate vbehol na večer Roland Jr. do baru s názvom „Henry’s Bar“ neďaleko ich domu. Tvrdil, že našiel celú svoju rodinu zavraždenú. Do domu boli okamžite vyslané policajné hliadky. Roland Jr. už čakal pred domom. Vo vnútri bolo nájdených mŕtvych šesť členov rodiny DeFeových. Všetci ležali v posteliach, čo nasvedčovalo tomu, že v čase smrti spali. Smrteľné rany boli vystrelené z pušky Marlin .35. Rodičia mali na tele dve strelné rany a deti iba jednu.
Pri výsluchu Roland Jr. tvrdil, že sa počas dňa viackrát snažil kontaktovať otca, no neúspešne. Prišlo mu divné, že otec neprišiel do práce a nedal nikomu vedieť. Napriek tejto skutočnosti nešiel rodinu skontrolovať hneď po neúspešnom telefonáte, ale radšej išiel za priateľmi.
Ďalej vravel, že si myslí, že jeho rodina mohla byť cieľom mafie, popričom uviedol meno vyšetrovateľom známeho nájomného vraha Louisa Faniniho. Polícii však prišla táto teória zvláštna. Nenašli totiž žiadny dôvod prečo by rodina mala byť terčom takého otrasného činu. Dúfali, že odpoveď im dá preživší člen rodiny. Ten im nijako nepomohol. V každom prípade museli informáciu preveriť.
Zistilo sa, že Louise Fanini bol v čase vraždy mimo štátu, a tak bol zo zoznamu podozrivých vylúčený. Taktiež sa zistilo, že obete boli zavraždené v skorých ranných hodinách. Zamerali sa preto ešte raz podrobnejšie na výpoveď Rolanda. Ten stále opakoval, že rodinu zabiť nemohol, lebo bol v práci. Po poukázaní na čas smrti ostal zarazený.
Na druhý deň vyšetrovatelia neverili vlastným ušiam. Butch sa priznal k všetkým šiestim vraždám. Neskôr začal tvrdiť, že ho k tomu donútili “démonické“ hlasy v hlave. Toto vyjadrenie po čase vyvrátil. Vraj to bol nápad jeho právnika, ktorý tvrdil, že by to pri súde mohli zohľadniť ako poľahčujúcu okolnosť. S políciou spolupracoval. Opísal im celý proces vrážd a miesto, na ktorom sa zbavil dôkazov. Keď sa pýtali prečo to spravil, odpovedal iba: „Keď som začal, jednoducho som nemohol prestať. Išlo to tak rýchlo.“
Na súdnom procese sa obhajoval nepríčetnosťou v dôsledku užívania drôg a antisociálnou poruchou osobnosti. Aj keď súdny lekár jeho obhajobu podporil, súd to nebral do úvahy ako poľahčujúcu okolnosť. Súdený bol za každú vraždu samostatne a dňa 21. novembra 1975 bol odsúdený na 25 rokov až doživotie za každého mŕveho člena rodiny. Zomrel 12. marca 2021 vo veku 69 rokov. Príčina smrti nebola zverejnená.
V decembri 1975 sa do domu v Amityville nasťahovala 5-členná rodina Lutzových. Rodina tam vydržala iba 28 dní. Po odsťahovaní tvrdili, že v dome “strašia“ členovia zavraždenej rodiny DeFeových. Manželia Lutzoví sa rozhodli svoj príbeh, ako rodiny terorizovanej paranormálnymi javmi, predať. A to sa im aj podarilo.
V roku 1977 Jay Anson vydala knihu s názvom The Amityville Horror. O 2 roky neskôr bol podľa knihy natočený film s rovnakým názvom. Film si držal prvú priečku najlepšie zarábajúceho filmu v histórii až do roku 1990. Od tej doby vyšli na námet príbehu desiatky kníh a filmov.
V dome sa v priebehu rokov prestriedalo niekoľko majiteľov, no nenašli sa už žiadne dôkazy, že by sa v dome vyskytovali paranormálne javy. Podľa neskorších majiteľov si rodina Lutzových celý príbeh vymyslela, aby sa zviditeľnila a zbohatla na nešťastnom osude iných. Dom bol naposledy predaný v januári 2023 za 1,46 milióna dolárov.
