Druhá taliansko-etiópska vojna sa začala v októbri 1935 inváziou Talianska na územie Etiópie. Stalo sa tak po tom, čo Etiópia ako jeden z posledných afrických štátov odolávala kolonizácii európskymi mocnosťami, ktorá nastala koncom 19. storočia.
Taliansko si chcelo nárokovať väčšiu časť Afriky, ako to urobilo Nemecko, Francúzsko a Spojené kráľovstvo. Veľmoci si Afriku “rozdelili“ na tzv. Berlínskej konferencii. Toto rozdelenie sa týkalo čisto iba rozšírenia územia daných štátov, lebo žiadnemu z vodcov nezáležalo na skultúrnení alebo zjednotení obyvateľstva. Taliansky diktátor Benito Mussolini tak chcel vytvoriť nové impérium, ktoré by pripomínalo Rímsku ríšu.
Zbytočnú vojnu odsúdila Spoločnosť národov a to hlavne preto, lebo Taliansko porušilo Briandov-Kelloggov pakt. Inváziu odsudzovalo aj Francúzsko so Spojeným kráľovstvom, no vzhľadom k blížiacej sa Druhej svetovej vojne, nechali Taliansku voľnú ruku, aby si udržali jeho spojenectvo.
Aj keď etiópske vojská boli o niečo väčšie než talianske (Etiópia asi 760 000, Taliansko asi 680 000) nemali proti nim šancu. Bojový výcvik mala len štvrtina z celej armády. Medzi najlepších “mužov“ patrili členovia Imperiálnej gardy cisára Haileho Selassieho. Ich zbrane boli zastaralé, mnohé z čias Prvej svetovej vojny a mnohí boli vyzbrojení iba lukmi alebo oštepmi. K výzbroji armády taktiež patrilo asi 250 diel viacerých druhov, niekoľko obrnených vozidiel, tankov a tri dvojplošníky. Nehovoriac o tom, že väčšina etiópskych bojovníkov nosila biele bavlnené plášte, čo z nich robilo jednoduchšie ciele.
Taliansko chcelo zjednotiť Etiópiu so susediacimi štátmi, Eritreou a Somalilandom, ktoré už boli pod ich nadvládou. Práve cez tieto štáty sa nepriateľské vojská snažili obklúčiť Etiópiu. Postupne sa im darilo dobýjať etiópske mestá. Hlavné mesto Addis Abeba dobyli 5. mája 1936, pár dní potom, čo bol Haile Selassie nútený ujsť do exilu do Británie. Taliansko získalo úplnú nadvládu nad Etiópiou 7. mája 1936. Spojením Eritrei, Etiópie a Somalilandu vznikla Talianska východoafrická ríša.
Presné straty na životoch nie sú známe. Mnoho odborníkov považuje väčšinu zdrojov za nespoľahlivú, pretože sa v nich hovorí najmä o mŕtvych vojakoch. Väčšinu obetí však tvorili civilisti, pri ktorých sa straty odhadujú až na 500 tisíc.
Veľká časť mŕtvych bola obeťami vojnových zločinov, ktoré neboli nikdy spravodlivo odsúdené. Okrem “bežných“ zbraní taliani vypúšťali nad nič netušiacimi ľuďmi horčičný plyn. Tento plyn spôsoboval poleptanie slizníc a kože, na ktorej sa začali tvoriť pľuzgiere. Ľudia vystavení tomuto plynu zvyčajne zomierali niekoľko dní v strašných bolestiach, pretože poškodené pľúca nedokázali okysličovať krv.
Vypustením horčičného plynu Taliansko porušilo Ženevský protokol podpísaný v roku 1925 o zákaze použitia biologických zbraní. Plynové bomby hádzali aj na nemocničné tábory Červeného kríža, čím sa dopustili ďalšieho vojnového zločinu.
„V ten večer,18. marca 1936, som mal príležitosť na vlastné oči vidieť talianske lietadlo, ktoré postriekalo zem olejovitou kvapalinou. Padala ako jemný dážď a pokryla obrovskú plochu tisíckami kvapiek, z ktorých každá, keď sa dotkla tkaniva, spôsobila malé popáleniny, ktoré sa o niekoľko hodín neskôr zmenili na pľuzgiere. Bol to pľuzgierovitý plyn, ktorý Briti nazývajú horčičný plyn. Tisíce vojakov boli v dôsledku tohto plynu postihnutí vážnymi léziami,“ spomína doktor Marcel Junod.
Okrem plynu zabíjali zajatcov aj inými spôsobmi. Zajatcov vešali ich na verejné šibenice, vyhadzovali ich z lietadiel alebo ich postupne mrzačili.
Dňa 30. júna 1936 cisár Haile Selassie vystúpil pred Spoločnosťou národov. Kritizoval “zbytok sveta“, ktorý sa iba prizeral a nepokúsil sa Taliansko zastaviť. V dôsledku toho prejavu sa Mussolini rozhodol vystúpiť zo Spoločnosti národov.
V nasledujúcich rokoch sa v Etiópii udialo mnoho protestov a atentátov, v ktorých väčšinu protestujúcich tvorili mladí vzdelaní etiópčania. Talianska vláda riešila situáciu vraždením, v dôsledku čoho bolo zabitých tisíce ľudí.
Mnoho ľudí netuší, že Druhá taliansko-etiópska vojna bola spúšťačom Druhej svetovej vojny. Celý svet na vlastné oči videl, že Spoločnosť národov je voči agresívnym vojnám bezmocná. Z tejto skúsenosti si zobralo príklad Nemecko, keď zaútočilo na Poľsko.
Talianska východoafrická ríša však dlho nevydržala. V roku 1941 spojil Haile Selassie sily s Britániou a spoločne sa im podarilo vytrhnúť Etiópiu z nadvlády Talianska.
