Bol krásny letný deň. Žiaci základnej školy Dairyland Elementary School sa vybrali na školský výlet so šoférom školského autobusu Frankom Edwardom „Edom“ Rayom. Mal to byť výlet ako každý iný. Netušili, že na tento deň nezabudnú do konca života.
15. júl 1976 sa zapísal do histórie malého kalifornského mestečka Chowchille tým najhrôznostrašnejším spôsobom, keď trojica únoscov, Fred Woods (24) a bratia Richard (22) a James (24) Schoenfeldovci, uniesli dvadsaťšesť detí vo veku päť až štrnásť rokov a s nimi 55-ročného šoféra Eda.
Po celom dni strávenom na kúpalisku, sa unavené deti tešili domov. Tento plán im však prekazila biela dodávka, ktorá okolo šestnástej hodiny zablokovala školskému autobusus cestu. Z dodávky vyliezli traja muži so silonkami na hlavách miesto masiek. Dvaja útočníci vstúpili do autobusu. Jeden držal Edovi zbraň pri hlave a druhý sa ujal miesta vodiča. Namierili si to k rieke Berenda Slough, kde „odparkovali“ autobus a prinútili všetkých nastúpiť do dodávky s čiernymi nepriehľadnými oknami. Takto ich vozili až jedenásť hodín, pokiaľ nezastavili v kameňolome v meste Livermore. Keď zajatci vystúpili z dodávky, neverili vlastným očiam. Na mieste ich čakala ďalšia dodávka. Tá však už nemala za úlohu ich niekam odviezť. Bola totiž zakopaná pod zemou.
Únoscovia prikázali všetkým zajatcom vliezť do dodávky cez otvor, ktorý vyrezali do strechy. Potom otvor zaťažili dvoma priemyselnými batériami a zahádzali hlinou. Vnútri sa nachádzalo iba trochu jedla, vody, zopár ventilátorov a matrace na spanie. Medzi deťmi sa rýchlo rozšírila panika. Ed vedel, že takto dlho nevydržia. Musel vymyslieť plán ako sa odtiaľ dostať.
Výšku výkupného stanovili únoscovia na päť miliónov dolárov. Rozhodli sa tak po tom, ako na titulnej strane novín uvideli vyjadrenie Ronalda Regana, že štát Kalifornia má miliardový prebytok peňazí. „Stále som si myslel, že štát má viac peňazí než potrebuje. Nebol som ochotný riskovať svoj život alebo svoju povesť za menej ako milión. Obchod s drogami by nefungoval a banková lúpež tiež nie. Tak som sa rozhodol pre únos.“, povedal únosca James v roku 2015. Taktiež povedal: „Vybrali sme si deti, pretože sú vzácne. Štát bude ochotný za ich životy zaplatiť. A oni sa nebránia. Sú zraniteľné a urobia čo im povieme. Bol som zbabelec, že som si nevybral iný cieľ.“
V dodávke pod zemou rýchlo prestali fungovať ventilátori. Deti kričali, plakali a zvracali. Začínal sa im pomaly míňať kyslík. Váha batérií a hliny začala postupne prehýbať strechu. Staršie deti sa snažili aspoň trochu ukľudniť mladšie. Ed s jedným z detí, 14-ročným Michaelom Marshallom, prišli na to, že keď naskladajú všetky matrace na seba, budú dostatočne vysoké, aby dočiahli ku stropu dodávky. Vyliezli na matrace a pokúšali sa podvihnúť zabarikádovaný poklop. Trvalo im dlhých šestnásť hodín, kým poklopom pohli a Michael sa dokázal predrať na povrch. Keď sa vonku uistil. že vzduch je čistý, utekal, kým nenarazil na jedného zo zamestnancov kameňolomu. Ten okamžite kontaktoval políciu.
Aj keď sa únoscom zdal tento plán dokonalý, mal „zopár múch“. Dodávku nechali bez dozoru, pretože im prišlo nereálne, aby bol niekto schopný sa dostať z tohto provizórneho hrobu. Dokonca si dali „šlofík“. Po zobudení sa zo správ dozvedeli o oslobodení detí. Okamžite sa dali na útek, no slobodu si dlho neužili.
Majiteľ kameňolomu, Frederick Nickerson Woods, povolil polícii prehľadať celý 100-akrový pozemok kameňolomu a dal im zoznam všetkých osôb, ktorí majú povolený vstup do kameňolomu. Medzi nimi sa nachádzal aj majiteľov syn Fred. Keď sa ho vyšetrovatelia snažili kontaktovať, zistili, že zmizol. Posvietili si aj na jeho priateľov Richarda a Jamesa. Tí totiž boli v podmienke kvôli krádeži motorového vozidla. Ani ich sa nepodarilo nájsť. Všetci traja sa stali hlavnými podozrivými a bolo po nich vyhlásené pátranie.
Freda Woodsa chytili po dvoch týždňoch vo Vancouveri v Kanade, Jamesa chytili v ten istý deň v Menlo Parku blízko San Francisca a Richard sa osem dní po únose sám dobrovolne udal.
Všetci traja únosci boli uznaní vinnými z únosu za účelom výkupného a ublíženia na zdraví. Súd ich 15. decembra 1977 odsúdil na doživotie bez možnosti podmienečného prepustenia. Neskôr bol rozsudok zmenený na doživotie s podmienečným prepustením, pretože fyzické zranenia, ktoré deti utrpeli, nespĺňali podľa zákona normy na obvinenie ublíženia na zdraví.
Dnes si už sedemdesiatnici užívajú slobodu. Richarda Schoenfelda prepustili v júni 2012 a jeho brat James Schoenfeld bol prepustený v auguste 2015.
Fredovi Woodsovi bolo 19-krát zamietnuté podmienečné prepustenie. V priebehu rokov vo väzení bol mnohokrát trestaný za disciplinárne priestupky, ako napríklad pašovanie mobilných telefónov a pornografie. Taktiež spoza mreží riadil niekoľko podnikov bez povedomia väzenských orgánov. Nakoniec po viac ako štyridsiatich rokoch mu bolo 17. augusta 2022 schválené podmienečné prepustenie.
Po únose sa z Eda Raya stal miestny hrdina. Získal ocenenie California School Employees Association za vynikajúce služby pre verejnosť. V roku 2015 bol v Chowchille Sports and Leisure Park premenovaný na Park Edwarda Raya a 26. február vyhlásili za „Deň Edwarda Raya“.
Hoci nikto z obetí únosu nebol fyzicky zranený, trauma ich sprevádza do dnešného dňa. „Nespavosť ma drží hore celú noc. Nespím aby som nemal nočné mory.“ vyjadrila sa jedna z obetí. Po prepustení posledného únoscu sa ďalšia obeť vyjadrila: „Jeho myseľ je stále zlá. Chcem aby si odsedel doživotie vo väzení, rovnako ako som sa ja celý život potýkala s PTSD kvôli jeho pocitu nároku.“
Viacero z unesených detí dodnes trpí záchvatmi paniky, nočnými morami, depresiou. Niektoré boli dokonca uväznené za užívanie návykových látok alebo ublíženie na zdraví. Jeden z poškodených chlapcov v dospelosti zastrelil japonského turistu len preto, lebo sa mu pred jeho domom pokazilo auto.
O únose bol v roku 1993 natočený film Oni nám vzali deti: Únos Chowchilly a taktiež bol zobrazený v niekoľkých epizódach rôznych seriálov, ako napríklad House of Horrors: Kidnapped a Buried Alive alebo Live to Tell: The Chowchilla Kidnapping.
